Mitchie píše

10 things i wish i would fully realise

30. dubna 2015 v 17:22 | Mitchie
1. it's okay to be new to things, to be unsure of what you're doing. even the people that seem confident at what they're doing were new to this once.

2. don't wish to be anybody else than you. nobody is perfect. you're you, and that's the best thing you can be.

3. you're important. you matter. stop trying to make them like you. if they don't like you for who you are, they're not worth it.

4. it's okay to give people another chance. it's not okay to keep giving them one chance after another, hoping this time they won't break you heart.

5. learn when it's time to stop trying. sometimes it's more than okay to give up. it's not okay to keep giving people opportunities to walk all over you.

6. actions matter more than words. doesn't matter what kind of person they are. actions are always what matters most.

7. they don't have to talk to you everyday to prove they like you. however, if they never reach out, they don't care. stop convincing yourself otherwise.

8. if they wrecked you, don't let them back into your life. don't initiate things in hopes they changed. if they had changed, they would have been the one trying.

9. listen to your best friend. they are looking out for you.

10. there's probably a reason it didn't work out. you'll fall for somebody else. hopefully not for such a prick this time. stop thinking about him.

i know now you're a dickhead and i wish my throat wouldn't close up at the thought of you

the four states of matter

7. dubna 2015 v 23:01 | Mitchie

There are very few special people in this world. I was lucky enough to have met four of them.
Three of them were my best friends. One still is, two of them I lost. The fourth one, well... that one was never mine to lose.
That's the thing about them; these special people are hard to keep. For this exact reason it's hard to say whether having them in your life is a blessing or a curse. I'd like to think both. A blessing because they open up your eyes, make you see things that you have never seen before, make you feel things on a whole different scale. A curse for all the exact same reasons and more, because usually, inevitably - they leave.

The first one was like Air. She always seemed so fragile, yet she was immensely strong and didn't even realise. She was the one who saw everything from a different perspective. The one who never said what you wanted to hear and yet said the right thing and made you see the light in every situation. Unbelievably intelligent and loyal, a person with her own beautiful abstract view of the world.
She was Green; peaceful, spiritual, constantly growing.
If I had always been destined to keep only one of them, I'm glad it was her.

The second one was the Earth. Always looking out for others, making sure her loved ones were okay. The most selfless person I have ever met. Reassuring you that you matter just by her caring nature.
She was Yellow, with an endless smile on her face, bringing joy and warmth to your world.
I don't remember what I was thinking - why I was stupid enough to let her go.

The third one was trustworthy and very in touch with his mind like Blue.
He was my Water. Sometimes I could feel him everywhere around me. He was compassionate, attentive and took time to see things other people would overlook. He was calm and tough, even though he would never admit it, and he brought out a side of me I didn't even know I had.
However, on some days, his tides went out and left me feeling cold. That's what happened in the very end, too.

The fourth one was like a burning Fire, and setting me on one, too. He was expressive, independent and untameable. Never needed anyone, yet it was so simple for him to make others feel like they needed him. He helped me build my inner strength, but he was also the one who made me feel weak. He was destructive.
Passionate, powerful and dangerous like Red.
He was the one that could make me feel so damn alive one second and then leave me out in the cold the next.

Each and every one of them was special in their own way, each brought something else to the table, changed me in so many different ways, opened up a different door. One thing they had in common though - the feeling they left in me. And maybe, for all I know, they might have been my soulmates.


the things I think about at nights.

God I love this city when it rains

15. března 2015 v 17:15 | Mitchie

Tento článok sa chystám napísať už 84 rokov, ale dostávam sa k tomu až teraz. Tak sa teda ospravedlňujem a ak dovolíte, budem predpokladať, že ste mi prepáčili a rovno prejdem k veci.

Ak ste čítali It's a Match!, potom vás možno, azda, vari, hádam, eventuálne, čisto teoreticky, zaujíma ako sa mám. Respektíve ako sa veci vyvíjali po tom ako som sa vrátila do Glasgowa, tak ako som tam prišla počas prvého semestra - sama, s ničím. Akurát s kokotom Felixom v minulosti a tak trochu stále kdesi v mojej mysli.
Keďže moje spolubývajúce boli všetky výmenné študentky, všetky odišli, teda až na jednu, Andreu, s ktorou som sa nejako veľmi nebavila. Ale keď už sme pri tom, z IAM vám je jasné, že ani s jednou z nich som sa veľmi nebavila lol, ale Andrea bola najväčší extrém, lebo s tými ostatnými sme si aspoň raz za čas čosi povedali. :D
No a tak som sa vrátila do Glasgowa koncom januára, s obavami, čo ma tu bude čakať tentoraz, so strachom, že to bude rovnaké ako predtým, že budem stále sama.
Ale viete čo, veci sú celkom inak. :) So spolubývajúcimi sme sa rýchlo zblížili, dokonca aj s Andreou, ktorá často varí a väčšinou si robí porcie pre dvoch, takže sa mi občas ujde čosi z jej hrnca. :D A tiež rada pečie, čo je megavýhoda, lebo si nemusím kupovať sladkosti. ;D Neviem, je to všetko celkom iné, a stále som neprišla na to, že prečo.
Počas prvého semestra som toho veľa nenarozprávala, lebo som si veľmi nedôverovala v tej angličtine a nikto z ľudí v mojom okolí nebol taký, že by ma povzbudzoval v tom rozprávaní, keďže všetci boli zaneprázdnení rozprávaním o sebe a mňa prijali ako "tú čo toho veľa nenahovorí", hoci taká v skutočnosti nie som. Tento semester je to o čomsi úplne inom. Neviem, či je to tým, že som si už zvykla na ten jazyk a prijala fakt, že nie všetko, čo poviem, bude gramaticky dokonalé, alebo tým, že mám spolubývajúce, ktoré sa zaujímajú a s ktorými vychádzam, možno oboje. V každom prípade si ani nepamätám, kedy som sa naposledy cítila sama, navyše sme sa skamošili aj s ostatnými ľuďmi v bloku, takže normálne mám dá sa povedať "partiu" lol. Takže áno, chcela som vám napísať, len aby ste vedeli, že sú veci oveľa lepšie, než boli.

A tiež som chcela spomenúť, že lol, stretla som Tonyho. Dvakrát. Ale ani raz sa mi neprihovoril, vďakabohu. Prvý raz som akurát vyšla z domu, a len čo sa za mnou zabuchli dvere, všimla som si akéhosi týpka ako kráča tým smerom, ktorým som chcela ísť ja, týpek čosi rozpráva do telefónu a popritom hľadí na mňa a usmieva sa od ucha k uchu, čo mi prišlo fest čudné, tak som uhla pohľadom, a akurát v tom momente mi došlo, že OMFG VEĎ TO JE TONY. Tak som rýchlo vykročila opačným smerom, aby sa mi neprihovoril ahahaha. A druhý raz sme išli akurát so spoluývajúcimi na večeru a Tony kráčal oproti nám a stretli sa nám pohľady a ja som ten svoj hneď aj sklopila k svojmu mobilu, lebo preboha, Tony. Tentoraz mi ale nevenoval ani len slabunký úsmev, čo mi samozrejme zlomilo srdce. A tam sa naše stretnutia skončili.

Koho som ale celé (takmer) dva mesiace chcela stretnúť, bol kokot Felix. Neviem, mávate aj vy občas také predstavy v hlave, že keď stretnete toho a toho človeka, tak sa zachováte tak a tak, a vytvoríte si sedemnásť scenárov, ako by to celé prebiehalo? Lebo ja áno a pre náhodné stretnutie s kokotom Felixom som tých scenárov mala naozaj dosť. Ale ani jeden neobsahoval to, čo sa stalo naozaj.
Tento štvrtok mala moja spolubývajúca Paige narodeniny. Keďže sme dávno-dávno išli do Walkabout na futbalový zápas (Celtics vs. Rangers úú) a jej sa ten bar zapáčil, zavolala tam teraz, aby nám zarezervovala stôl. A tak sme šli v štvrtok večer sadnúť si do Walkabout, päť dievčat a päť chalanov, zapiť jej narodky. Po čase sa všetci zdvihli, že sa ide hrať pool, tak reku že dobre, poďme hrať pool - a tak sme prešli k biliardovému stolu, lenže tam akýsi dvaja týpci práve hrali, tak sme museli čakať. Ja vravím, že sorry guys, musím sa ísť vycikať, na čo na mňa Nathaniel kričí, že "I TOLD YOU, YOU SHOULDN'T HAVE BROKEN THE SEAL!" a ja mu na to odkričím že "YEAH I DID BREAK THE SEAL!" a odišla som, no a keď sa vraciam späť k mojej skupinke ešte stále postávajúcej vedľa biliardového stola, pozriem sa na jedného z tých dvoch týpkov, čo stále hrajú, akurát v momente, keď on dvihne zrak od stola a pozrie sa na mňa a ja takmer zinfarktujem, lebo PREBOHA, TO JE PREDSA FELIX-JOHN MACKOKOT. Tak som sa vrátila k svojej partii s tepom 260/150, tváriac sa, že je všetko v poriadku, ale akosi mi to nešlo, tak som sykla k Paige, ktorej ako jedinej som raz povedala o kokotovi Felixovi, že "Paige, come here!" a ona mi na to že "You come here!" a vtedy sa ku mne obrátila ďalšia dievčina, Dani, úplne tajnostkárskym hlasom, že "What's the secret?", načo mi došlo, že som na Paige kričala asi trochu naliehavo a teda muselo kokotovi Felixovi dojsť, ak ma teda počul, čo dúfam že nie, že jej chcem povedať o ňom. A tak som len pokrútila hlavou, že nič nič, a ďalej sa tvárila, že nič. :D A nato kokot Felix s kamarátom prestali hrať a vrátili sa k svojmu stolu hneď vedľa biliardu omg, a tí moji sa pustili do hry, pričom ja som stála bokom s Nathanielom a Devonom a len sledovala hru (a občas kokota Felixa), ktorý sa statočne tváril, že ma nevidí, ale ja som sa tak tvárila tiež, takže sme si kvit. A kokot Felix so svojím kamarátom sa občas púšťali do konverzácie s mojimi kamarátmi, čo ma vytáčalo, lebo kurva, nebudeš sa baviť s mojimi kamošmi a mňa ignorovať predsa, toto sa nerobí, mohol by si čosi povedať, aspoň ahoj alebo hocičo dofrasa, aspoň priznať fakt, že existujem, že som tu a že si to všetko dojebal. Či? Ale nie. Ani mi len nekývol. Tak som len stála pri zábradlí, potom už sama, lebo Devon šiel hrať tiež a Nathaniela balila jedna z báb, tak som sa cítila ako taká blbka a po chvíli poprosila Nathaniela, aby šiel so mnou na moment von, lebo som mala pocit, že sa každú chvíľu zrútim. A Nathaniel šiel, lebo veruže nechcel dievča, čo ho balilo, a ešte sa mi aj poďakoval, že som ho zachránila a ja som mu povedala, čo sa deje, načo ma objal a vykrikoval ako ho mrzí, že sa mi to stalo a blablabla a to bolo hrozne milé.
Anyways, čoskoro zatvárali krčmu a my sme museli odísť, lenže keď ste vo veľkej skupine, tak organizácia stojí za houby a tak sme postávali uprostred krčmy, pričom kokot Felix-John prešiel ROVNO OKOLO MŇA, BEZ SLOVA, ako najväčší zbabelec a kokot. Čo ma už úplne zlomilo a zatiaľ čo sa moja skupinka dohadovala, kam pôjdeme tancovať, ja som stála vedľa a snažila sa neplakať, ale veľmi mi to nešlo ak mám byť úprimná a ani som si nevšimla, keď všetci zmizli, len zrazu pri mne stála moja spolubývajúca Kat, že či som v poriadku, načo som neodpovedala, lebo to už som plakala ako šialená a ona ma objala a vzápätí pri mne stála aj Paige a objímala ma a pýtali sa ma, čo sa stalo, tak som im povedala skrátenú verziu a keď som dvihla hlavu, cez dvere som si všimla, že preboha, kokot Felix stále stojí vonku a fajčí a dúfam, že si nevšimol, že plačem, lebo to je to posledné čo chcem. Tak som si rýchlo utrela slzy, zatiaľ čo Kat s Paige nadávali na kokota Felixa nadávkami, ktoré som v živote nepočula a rozkrikovali sa, že ani nebol nejaký pekný a že to bol kokot nad všetkých kokotov. A potom sme museli ísť, lebo všetci ostatní už zmizli a nechceli sme ich stratiť, tak som so sklopenou hlavou vyšla von, prešla okolo kokota Felixa, ktorý sa na mňa samozrejme ani nepozrel, zamrmlala slovo "fucker" a pokračovala v ceste.
A toto je rozhodne scenár, ktorý som nemyslela, že by sa odohral. Ani mi len nenapadlo, že by ma odignoroval, keby sme sa stretli. Myslela som, že by ma aspoň pozdravil, že by sa tváril, že nič, a rozprával sa so mnou, akoby sa nič nestalo, načo by som ja mala možnosť ho odignorovať, alebo byť chladná, alebo čokoľvek. Ale fakt mi ani len neskrížila myseľ myšlienka, že by bol on ten, čo by ignoroval mňa. Ale som rada, že keď už sme sa museli stretnúť, že to bolo akurát v deň, kedy som vyzerala dobre omg a bola obklopená priateľmi a chalanmi hahaha. Že videl, že už nie som to osamelé dievčatko, ktoré som bola vtedy. Toto je jediná pozitívna stránka toho celého.
Oh a lol, bol ostrihaný a naozaj nevyzeral dobre. :D Veď viete, ako to zvykne byť - keď sa chlap dá ostrihať, zaplatí možno 5 eur, ale trvá dva týždne, kým prestane vyzerať ako penis.
A tak som písala mojej milovanej Aďke ejkejej Roxy, že "bol ostrihaný a vyzeral ako kokot ale na druhej strane to mohla len vyžarovať z neho jeho osobnosť", načo mi poslala najkrajšiu múdrosť na svete.

To je ako keď ošúpeš banán. Zvonka vyzerá ako kokot, ale keď ho otvoríš, tiež vyzerá ako kokot.

Prepáčte, musela som, to je jednoducho motto to live by. :D

No a tak si teda nažívam. Normálne by som to nerozpisovala takto do detailov, ale po tom, ako som napísala It's a Match! na tom už asi ani nezáleží. Tak reku že vás zasvätím.

Ale inak sa mám dobre, sľubujem.

I belong to Glasgow, but when I get a couple of drinks on a Saturday, Glasgow belongs to me.
Mitchie

It's a Match!

28. prosince 2014 v 17:04 | Mitchie
Ak sledujete náš Facebook, možno viete, že Mitchie píše ďalšiu poviedku. Áno, dve mám rozpísané, a napriek tomu som začala ďalšiu. No zabite ma. :D
O čom bude, you may ask?
Poznáte všetky tie príbehy o láske, kde sa hlavní hrdinovia naťahujú cez dvesto strán, až sa nakoniec, prekvapivo, dajú dokopy - a všetci čitatelia od dojatia zadržiavajú slzy a nenachádzajú slov, pretože to bolo ach tak veľmi nečakané? Spoiler alert: To nie je môj prípad. Môj príbeh o láske končí bez lásky.
Tak si vravím, že hm, odišla som do cudziny a na vlastnej koži zažila, aké to je. Možno by nebolo odveci napísať niečo o Slovenke v Glasgowe, aj keď to znie ako všetky tie basic fan fiction, kde sa dievča presťahuje do Londýna, na druhý deň stretne Harryho Stylesa a spolu žijú šťastne až do smrti. Môj cieľ je, aby bola poviedka viac realistická, veď som dokonca hlavnej hrdinke požičala nejaké tie moje skúsenosti. Samozrejme ale, 'všechny postavy a události jsou vymyšlené. V pořadu padají sprostá slova, takže by se na něj neměl nikdo dívat.'
Ešte vám prezradím, že sa tam bude vyskytovať veľa správ, niečo trochu na štýl ASN asi by som povedala. A Tinder. Lebo celý svet teraz žije Tinderom. A asi veľa angličtiny, tak sa možno aj dačo priučíte. :D Viac si k nej prečítate v menu pri popise. :)
Tak dúfam, že si poviedka nájde aspoň pár čitateľov, aj keď tam nevystupuje žiaden Harry Styles, ale zato je Sašena (hlavná hrdinka) trošku posadnutá Edom Sheeranom, takže aspoň taký malý win. :D
Mitchie

My MTV EMAs Audience Casting

2. listopadu 2014 v 21:10 | Mitchie

Ahojte, zase sa idem pochvastať, ste na to psychicky pripravení? Možno by bolo viac na mieste povedať, že sa s vami idem podeliť o môj najviac zahanbujúci zážitok za celý ten čas, čo som tu, ale nevadí. Odpusťte mi, že toľko píšem, ale samé exciting veci sa dejú momentálne v mojom živote, takže mám o čom. :D

Odkedy som zistila, že Ed bude vystupovať na tohtoročných MTV EMAs a že sú v Glasgowe, tak si vravím, že sa tam musím dostať! Bohužiaľ som ale neskoro zistila, že lístky sa dali kúpiť len do toho a toho dátumu, ale, v článku spomínali akýsi casting, kde budú vyberať ľudí do tých predných stácích davov, ktorých budú aj natáčať. Trošku sa vo mne bilo všetko, lebo na jednej strane to bolo také že OMG CHCEM ÍSŤ a na druhej že OMG CASTING WTF NIE. Už len to slovo, casting, vo mne vzbudzuje nervozitu. A ešte keď písali na stránke, že "budete mať 60 sekúnd na to, aby ste presvedčili porotu, prečo si to zaslúžite." Pomoc?

Ale išla som. V prvom rade ma zaskočilo, že pred arénou neboli davy jačiacich ľudí, ako som čakala. Ani dnu to nevyzeralo, že by ich bolo nejako extra veľa, napriek tomu sa to ale vlieklo neskutočne pomaly.

  • Počas prvej hodiny som vyplňovala formulár, dostala zadarmo maskaru, tri rúže a tiene na oči, zoznámila sa s babami predo mnou, ktoré boli neskutočne šialené a mala som z nich megaveľký stres, pretože mi bolo jasné, že tieto kočky dostanú lístky, prečo aj ja nemôžem byť takýto extrovert?
  • Počas tretej hodiny som už báb predo mnou mala plné zuby, lebo to sa jednoducho fyzicky nedá byť tri hodiny vkuse úplne utrhnutý ze řetězu, to nejde. :D Ale očividne to šlo. :D Okrem toho som kdesi v tomto bode zbadala moju spolubývajúcu vychádzať z miestnosti, kde sa robili konkurzy, tak som sa rozbehla za ňou, pozisťovať čo a ako. Christie mala v ruke akýsi papier a hneď mi aj vravela, že dostali lístky, a že robili akúsi scénku a všetci sa smiali a blablabla, a poradila mi, že mám proste len tancovať, že všetci tancujú.
  • Počas štvrtej hodiny sa baby predo mnou upokojili, navyše sme už boli celkom vpredu a ja som mala pocit že sa pogrciam, popritom som na mobile zúfalo hľadala pesničku, na ktorú by som mohla tancovať - pôvodne to bolo Sing od Eda, ale v poslednej chvíli som si to zmenila na Get Back od Demi Lovato, čo bola chyba, ako som neskôr zistila. Ale k tomu sa ešte dostaneme. :D
  • Začiatkom piatej hodiny ma konečne poslali dnu do miestnosti, kde sa odohrával konkurz. Tam ešte len začal skutočný stres. Pán pri dverách ma poslal do šatne si zložiť veci a potom ma navigoval do hlúčika asi 30tich ľudí, ktorí stáli za porotou a čakali, kým na nich príde rad, zatiaľ čo ktosi pred porotou tancoval ako blázen. :D Vtedy mi došlo, že preboha, toto sa natáča. Preboha. Moje strápňovanie sa bude navždy zaznamenané na kamere.

Ale čím dlhšie som tam bola, tým viac som bola uvoľnená, lebo porota bola úplne super, hrozne boli priateľskí a milí a zlatí a navyše dávali lístky ÚPLNE KAŽDÉMU, fakt bez srandy, každý kto sa tam pred nimi strápnil dostal lístok, niektorí dokonca aj na červený koberec, úplne fasa. Niektorí šťastlivci boli donútení ukázať, ako veľmi by kričali, keby uvideli tú a tú celebritu. (Áno, aj ja som bola ten šťastlivec. :D Aj k tomu sa ešte dostaneme. :D)

Čoskoro som však bola tretia spredu a to už som myslela, že celkom omdliem, lebo omg, idem sa tu pred všetkými strápniť, čosi. V tomto bode už som vôbec nevnímala, čo sa deje, čo sa porota pýta, čo hovoria ľudia, či tancujú, či spievajú, lebo som bola celkom mimo. Otočila som sa za seba, koľko je tam ľudí, či sa strápnim pred desiatimi alebo päťdesiatimi. Stretli sa mi pohľady s akýmsi dievčaťom kúsok za mnou a prekvapivo, vyzerala, že ma spoznala, lebo sa na mňa usmiala a tak familiárne ma pozdravila, nato ma pozdravila aj dievčina vedľa nej a tak som ich teda s úsmevom odzdravila, aj keď som netušila, kto to je, ale tiež sa mi zdali akési povedomé. (Neskôr mi to došlo, to boli presne tie dievčatá, ktoré so mnou čakali na Eda pred troma dňami!!) A POTOM MI ZRAZU SLEČNA ZO ŠTÁBU MTV POKYNULA ŽE MÁM ÍSŤ.

A tak som šla. Trošičku sa mi triasli ruky. Schovala som ich za chrbát.
Pán porotca na kraji sa čosi spýtal.
Ja: "Prosím?"
Porotca sa ma spýtal, či správne vyslovuje moje meno.
Nevyslovoval.
Opravila som ho, on sa ma spýtal odkiaľ som.
Ja: "Slovakia!"
Pani porotkyňa: "Oh, cool! Takže bývaš teraz v Glasgowe?"
Ja: "Áno, študujem tu."
Pani porotkyňa: "A prišla si sama?"
Ja: "Áno, ale dnes tu bola už aj moja spolubývajúca, takže... hej."
Pán porotca: "Super! Vo svojej prihláške si dala srdiečka k menu Eda Sheerana [bola tam otázka, ktorých hudobníkov máme radi], takže ho máš rada?"
Ja: "Milujem ho! Vlastne som ho pred troma dňami stretla!!"
Pani porotkyňa: "Vážne? Kde to bolo?"
Ja: "Mal tu koncert, takže som ho počkala pred arénou."
Pán porotca: "Ako dlho si čakala?"
Ja: "Hm, dve hodiny?"
Pani porotkyňa: "To je dosť!"
Pán porotca: "Bolo tam veľa ľudí? Bolo, že?"
Ja: "Áále, ani nie."
Pán porotca: "No, na Škótske pomery nie, ale inak ich bolo veľa!"
Pani porotkyňa: "A dostala si s ním aj selfie?"
Ja: "Áno, ale len selfie a nič viac. :("
Pani porotkyňa: "Haha čo viac by si chcela?" V tomto bode si zo mňa začali robiť srandu, či by som chcela od neho award či čo to, už si to veľmi nepamätám, lebo som bola mierne vystresovaná. :D
Ja: "Nuž, dúfala som, že budem mať šancu na krátky rozhovor, lebo ho zbožňujem."
Pani porotkyňa: "A čo si nám prišla predviesť?"
Ja: "Idem vám ukázať, ako veľmi zlé sú moje tanečné schopnosti."

A vtedy pustili moju hudbu, Get Back od Demi Lovato, pripomínam.

Vzdušná gitara na začiatku. Don't walk away like you always do... this time! Šialené poskakovanie na mieste. Baby, you're the only thing that's been... Ukázanie na pána v porote, pokus o flirtovanie, trapastrapastrapas. ...on my mind! Ukázanie na hlavu, akože, my mind, chápete, lol. Ever since you've left I've been a mess - you won't answer your phone. Ďalšie trápne poskakovanie a ukazovanie na pánov v porote pri pokuse o interakciu, okrem iného som začala NAOZAJ NAHLAS aj spievať spolu s Demi ako najväčší debil až ku refrénu, kde som sa pustila do najviac šialeného skákania na svete a ešte hlasnejšieho spievania, sveter skákal spolu so mnou, takže ani nechcem vedieť, čo všetko zo mňa bolo vidieť. Po refréne sa moje týranie vďakabohu skončilo a ja som ostala bez sebaúcty stáť na mieste, očakávajúc, čo mi povedia.

Pani porotkyňa: "Wow, budeš takto skákať aj o týždeň na MTV EMAs?"
Ja: "Definitívne. Hlavne keď na pódium príde Ed." [dievčatá v rade na konkurz, tuším tie, ktoré so mnou naňho čakali, zo seba vydrali hlasné "awwwww!"]
Pán porotca: "Dobre, a vieš kričať?"
Ja: [najpiskľavejší a najhlasnejší výkrik, akého som bola schopná]
Prekvapený porotca: "Aha, okej, takže vieš!"
Pani porotkyňa: "Tak asi sa môžeš začať tešiť, že o týždeň Eda zase uvidíš! Ideš na MTV EMAs!"
Ja: "IFSHSJKDASCDKSJSIKUDJASOCJDKJsVKHDKWIHASKKcNDSJc"

A tak som šla vonku s jedným týpkom zo štábu, ktorý sa ma pýtal, aký lístok dostala moja kamarátka, aby sme mohli ísť spolu. Moja spolubývajúca tvrdila, že má "front row tickets", čo sa jemu nezdalo, a nazval to že "okay, that sounds like" neviem aká floor. :D Takže si nie som celkom istá, aký typ lístka mám, ale hlavne že mám inštrukcie, kde a ako si ho vyzdvihnúť.

Takže tak. O týždeň idem na MTV EMAs, preboha, kto by to bol kedy povedal. Alebo ako povedala Veruňka, idem na "tretie rande s Edom". :D Tak hádam už sa dostaneme na druhú métu, keď už máme to tretie rande! :D

Potom môžete očakávať asi ďalší megadlhý článok, lebo OMG MTV EMAs, bude tam Nicki Minaj, Ariana Grande, Ed Sheeran, možno 5SOS? A vraj aj Justin Bieber lol, a som zvedavá kto všetko ešte! Strašne sa teším, úplne som extatická, nie som schopná normálnych rozhovorov, lebo po pár sekundách urobím len že "prepáč, čo? Nepočúvala som", pretože momentálne neviem myslieť na nič iné a omg. Neverím. V takéto dni som najšťastnejšia na svete, že som sa rozhodla ísť do Glasgowa.

Aj keď som sa megastrápnila a vždy, keď si na to spomeniem, tak ma až zaplaví studený pot, že PREBOHA MITCHIE TO SI VÁŽNE SPRAVILA, a určite aj páni porotcovia si vraveli počas môjho tancovania že PREBOHA TO MYSLÍ VÁŽNE TOTO, ale no a čo, idem na MTV EMAs, dostala som lístok zadarmo a možno budem aj v telke! :D Teda myslím na show, dúfam, že môj zahanbujúci casting sa do televízie nedostane, lebo to by som asi psychicky nezvládla. :D (Tu sa natíska otázka, ako ďaleko je človek ochotný zájsť pre médiá ahaha. Ok, ja som to robila pre Eda. A pre tú možnosť. MTV EMAs, čosi.)

Pre viac info o MTV EMA kliknite tu, a keď už tam budete, choďte aj zahlasovať! :) *cough* za Eda *cough*

Some moments are nice. Some are nicer. Some are even worth writing about.
Mitchie

Meeting Ed Sheeran

1. listopadu 2014 v 23:00 | Mitchie

Pôvodne som tento článok nechcela písať, lebo som si povedala, že by to mohlo vyznieť ako že sa chvastám alebo čo, hlavne preto že tú fotku mám na všetkých sociálnych médiách ale nemôžem si pomôcť som z nej najšťastnejšia na svete tak prečo nie a navyše tam vyzeráme #sexy. Dnes som nad tým ale rozmýšľala a tak mi napadlo, že veď je to predsa môj blog a ak tu nebudem písať veci, ktoré chcem písať, veci, z ktorých som najšťastnejšia na svete, tak what's the point. :)
No a ešte predtým, než sa pustíme do príbehu, tak by som chcela podotknúť, že meeting Ed Sheeran rozhodne nie je správna terminológia, pretože tá naša 7-sekundová "interakcia" sa rozhodne nedá nazvať ako stretnutie v pravom slova zmysle. Ale znie to rozhodne lepšie ako "Standing next to Ed Sheeran for a very short amount of time while getting a selfie", nie? :D Každopádne, nasledovný článok bude presne o tom, čiže neočakávajte nič viac. :)
Here goes.


30.10. a 31.10. mal Ed koncert v Glasgowe a tak si vravím, aj keď nemám lístky, mohla by som ísť ku aréne, veď Ed je predsa zlatko a rád sa stretáva s fanúšikmi a keďže nerobí meet and greets, pretože tvrdí, že ľudia by nemali platiť za to, aby ho mohli stretnúť, tak sa s nimi stretáva pred/po koncertoch. A tak som tam šla, aj keď som vôbec nemala vysoké očakávania, pretože sa mi nezdalo reálne, že by som mohla stretnúť Eda Sheerana, také veci sa v skutočnom živote predsa nestávajú, však?

Prišla som ku aréne okolo 3tej, busom zadarmo, lebo im nefungoval nový prístroj na vydávanie lístkov, takže bonus (toto by na Slovensku nedopustili :D). Pri hlavnom vchode už bolo nastúpených asi 50 ľudí, aj keď vstup začínal až 18.30, nevadí. Navyše pršalo, takže všetci boli schovaní pod strechou a ja si vravím, super, budem moknúť kdesi pri zadnom vchode 3 hodiny a potom pôjdem sklamaná domov. Ale kým som prišla k zadnému vchodu, pršať prestalo, aké krásne. Už tam boli 5ti ľudia, tri dievčatá, očividne kamošky, a jedna baba s chalanom, tiež kamoši, takže len ja som tam bola tak odveci. Pýtam sa ich, či tam sú, aby sa stretli s Edom, a oni že hej, tak som sa zasmiala a postavila sa k nim. Všetci mali asi tak 15 rokov a okrem toho, že občas boli trošičku vtipní, mi dosť liezli na nervy, hlavne keď začali spievať Steal My Girl od One Direction, ugh. -_-

Každopádne, Edov manažér tweetol, že budú very late, čo mi vzalo aj tú poslednú nádej, že stretnem Eda, lebo sa hádam nebude s nami tam zapodievať, keď nestíha, ale aj tak som neodchádzala, lebo by som sa potom navždy nenávidela, však možno ho aspoň uvidím vystupovať z auta a aj to bude hádam postačujúce.

A tak sme tam sedeli všetci šiesti pred bránou, chytali srdcové infarkty zakaždým, keď šlo okolo auto a spomalilo, alebo zabočilo ku aréne, že či je to Ed, ale nikdy to nebol Ed. :D Dokonca prišiel akýsi týpek, že či si nás môže odfotiť do akéhosi "eftí mag", kde Ed bude na titulke (neviem ten časopis nájsť omg, chcem vedieť, či tam dal nejakú z tých fotiek). Ale neviem si predstaviť, čo k nej napísal, "masívny dav pozostávajúci zo šiestich ľudí čakal na príchod Eda Sheerana"? :D

Anyways. Bolo pár minút po piatej, keď sa brána otvorila a z recepcie vyšli dvaja týpkovia a nám bolo jasné, že OMG ED IDE. Tak sme sa všetci postavili na kraj chodníka a vyzerali autá - prišlo akési čierne s tmavými sklami, my sme stáli a pokojne čakali, teda ostatní mávali autu, ja nie, ja som len pokojne čakala. :D Auto vošlo do areálu a my sme ostali vonku, aj keď bola brána otvorená, čo sa mi páči, lebo je to celkom respectful, tak sme len naťahovali krky, či uvidíme Eda.

Nevideli sme. Ale zato k nám prišiel akýsi týpek a spýtal sa nás, či chceme quick selfies a my že YES! A tak týpek prikývol, odišiel, a pár sekúnd na to už k nám kráčal drobunký rozkošnučký Ed v mikine a vážne si to nejako extra nepamätám, lebo OMG ED, ale viem, že čím bol bližšie, tým väčší ldfsykcnsdkvns&aidjaskjdjcbha pocit som mala, až som to nevydržala a tak trošku excitedly som si poskočila, čo muselo vyzerať naozaj #sexy. (Rozumej zahanbujúco.) A tak Ed podišiel až k nám, pozdravil nás a ja som bola mimo že omfg to je Edov hlas to je skutočný hlas skutočného Eda toto sa deje naozaj počujem naživo ten hlas ktorý som doteraz počúvala v toľkých videách a rozhovoroch a omfg nie. A tak si s nami začal robiť selfies, pričom my sme sa postavili do radu a čakali, kým k nám príde a celé to bolo hrozne rýchle a ja som mala vnútorný freakout, lebo všetci sa snažili rýchlo odfotiť a keďže stáli predo mnou, tak som tie fotky videla a väčšina bola taká, že tam bol Ed a z dievčaťa len jedno oko a kúsok nosa, alebo boli mierne rozmazané, a ja som bola tiež hrozne roztrasená, tak som sa bála, že moja fotka bude tiež úplne rozmazaná a hnusná a omg čo mám robiť, poprosím ho, aby to odfotil on? Ale fakt vyzeral, že má naponáhlo, tak som ho nechcela zdržiavať a oh zrazu som bola na rade, Ed sa na mňa pozrel, ja som mu ako taký awkward fuck s úsmevom v rozpakoch povedala "hi", načo on nepovedal nič, len sa postavil ku mne, objal ma okolo pleca, ja som chytila mobil do oboch rúk, aby sa mi toľko netriasli, vytasila som ho pred nás a znížila sa, aby som nebola vyššia od neho. :D Ed si oprel hlavu o tú moju a OMG JEHO VLASY SÚ TO NAJJEMNEJŠIE ČO SA KEDY DOTKLO MOJEJ HLAVY AHAHAHA ED SHEERAN SA MA DOTÝKAL JA SKAPEM.

A tak sme si spravili fotku. Na ktorej ma je zle vidieť, lebo bolo po piatej a tma a jediné svetlo, ktoré nás osvetľovalo, Ed zakryl svojou OBROVSKOU HLAVOU (žartujem. Milujem Edovu obrovskú hlavu), ale keď som tú fotku nechala prejsť dvoma filtrami, je ma na nej aj vidieť. :D A vôbec nezáleží na tom, že som tam ja, ale na tom, že Ed je tam neuveriteľne krásny a rozkošný a má úplne cute úsmev a oh milujem ho.

A vážne si nepamätám, čo bolo potom. Či som mu poďakovala, či som sa naňho ešte pozrela, čo povedal on, neviem, pamätám si len, ako stál vedľa mňa a dotýkal sa ma (úúúú) a potom už len to, ako odchádzal. A len čo zašiel dnu, my šiesti sme začali hyperventilovať. Baby plakali, ja s chalanom sme sa objímali a tancovali od šťastia, všetci vraveli veci ako "neverím, že sa to stalo", "čo budem teraz robiť so svojím životom", všetko to bola panika a chaos.

Naozaj mi to príde totálne surreálne. Trošku ma mrzí, že nemal čas s nami chvíľu hangoutovať a pokecať, ale tak mal zpoždění a napriek tomu si našiel pár minút, aby sa s nami aspoň odfotil. Ed je asi najviac "ľudská" celebrita na svete a myslím, že to berie tak, že okej, títo ľudia tu na mňa čakali, najmenej, čo môžem pre nich urobiť, je spraviť si s nimi quick selfies. Čo aj v podstate potvrdil v Night Days and Nights of Ed Sheeran. A milujem ho za to najviac.


Nabudúce s ním dám aj quick chat. A quick hug. A quick sex.
Na záver naša fotkaaa! :)


Neviete si ani predstaviť, aká som z toho šťastná. Ed je jeden z mojich najobľúbenejších ľudí na svete, bez srandy, som na ňom závislá už takmer tri roky, pred troma mesiacmi som ho videla naživo vo Viedni a PREDVČEROM SOM STÁLA HNEĎ VEDĽA JEHO FRANTIŠKA AHAHAHAHAHHHAHA. No way. Ed. Vážne si nie som istá, či sa to stalo naozaj.

Mitchie

Well there's a river that runs through Glasgow

23. října 2014 v 20:20 | Mitchie
Čauky čauky.
Ja viem, viem, už je to mesiac, čo som tu a stále sľubujem, že sa ozvem a doteraz nič z toho. Ale na druhej strane, je to mesiac a kedy je lepší čas ozvať sa ako po mesiaci strávenom v cudzej krajine?
Tak teda, čo by ste chceli vedieť?

Ako som pricestovala?

Nuže, odprevadila ma rodinka. Mama, teta a brat, that is. Spravili sme si výlet do Edinburghu, kde sme strávili dva dni, a potom na tretí som sa ja trepala s kufrom do Glasgowa, pretože mi začali úvodné prednášky, na ktoré, teraz v respoktitíve (to malo byť retrospektíve, wtf Mitchie), si uvedomujem, že som ani nemusela ísť. Iba ma tam vystrašili s tými všetkými "you're a full-time student, full-time is the key word, you'll have to study 24/7, blablabla", teda že nám asi milión krát zopakovali, ako veľmi sa budeme musieť učiť a tak podobne, a to bolo asi prvý raz, čo som mala nasraté v gaťkoch, že preboha, na čo som sa to dala, ako som mohla ísť študovať do Škótska preboha, veď to už nebude ako na Slovensku, že budem sa môcť flákať až do zápočtov a potom dva dni pred nimi sa začať učiť a nejako to už dám, ako to zvládnem, žiť v cudzej krajine, zahrabaná v knihách, blablabla? (Odpovede na tieto otázky budú naznačené neskôr v texte, ak by vás zaujímali. :D)
A potom sme mali druhú prednášku, ktorú vám musím predpísať (opísať, wtf Mitchie) viac podrobne. Prišli sme do miestnosti, dopredu pred pultík sa postavila pani profesorka a uviedla akéhosi pána, ktorého meno si nepamätám, že prišiel až z ďalekej Kalifornie kvôli akejsi konferencii či čo to, a našej škole sa podarilo s ním vybaviť, aby nám povedal pár slov.
A tak sa pán v slušnom profesorskom saku, kravate a okuliaroch došuchtal ku pultíku a spustil reč o tom, že robí akýsi výskum s alkoholom, že testujú, koľko toho môže študent vypiť a stále byť natoľko pri zmysloch, aby sa učil, a blablabla, že alkohol vlastne pomáha v myslení a blablabla, za ním bežala prezentácia s množstvom čísel a percent a tak podobne, a nato sa nás pán spýtal, či by niekto z nás bol ochotný sa zapojiť do ich štúdií a to tým spôsobom, že by každé ráno vypil určité množstvo alkoholu. Prekvapivo sa zdvihlo iba pár rúk, možno také 4, menej prekvapivo to boli všetko muži. Profesor uznanlivo prikývol a pokračoval v prezentácii, že výskum sa volá tak a tak, už si nepamätám presný názov, ale akronym bol BALLS. Nato pán profesor skríkol "BALLS!", stisol čosi na počítači a v miestnosti sa začala ozývať hudba, profesor si strhol parochňu, odhodil okuliare, sako, kravatu, zhasol svetlá a odkiaľsi vytiahol neónové loptičky, ktorými začal do hudby žonglovať a zrazu sa z nudného profesora z Kalifornie stal zabávač z Austrálie, ktorý nám následnú hodinu rozprával o tom, ako si máme užiť vysokú, že máme nosiť kondómy, že sa treba okrem študovania aj zabávať, ale treba tam mať zdravý balans, že sa máme rozprávať s ľuďmi, ktorí vyzerajú byť sami, že sa nemáme báť zoznamovať sa, že sme všetci v tej istej lodi, a tak ďalej a tak ďalej. A na záver sa dostal zo zvieracej kazajky. :D Áno, toto všetko sa naozaj stalo. :D
A to bol môj prvý deň v Glasgowe, prvý deň na univerzite, prvé prednášky. Teda, "prednášky".

Aké mám ubytovanie/spolubývajúce?

Bývame na kampuse, v najlacnejšom ubytovaní, ktoré je aj tak fest drahé. Izbu mám síce sama, ale "byt" zdieľam s piatimi ďalšími babami - dve američanky, Karin a Andrea, jedna Austrálčanka, Christie, jedna Nemka, AmeLie a jedna dievčina zo Singapúru, ktorú som za celý mesiac stretla len 3x a ktorej meno ešte stále neviem. Ups.
Ale inak sa s nimi nebýva zle, akurát čo ma štve je fakt, že nevedia poriadne umývať riad a teda vždy, keď sa chcem ísť najesť, musím 420982 rokov umývať vidličku, pretože je na nej zaschnuté čosi neidentifikovateľné, a nakoniec aj tak skončím tak, že zo šuflíka vyberiem nejakú inú vidličku, lebo tá prvá sa nedá umyť.

Aký je Glasgow?

Nebudem klamať, moje prvé dojmy neboli veľmi priaznivé. Prišla som z Edinburghu a čo som čakala bolo krásne mesto s množstvom starých budov, univerzitu ako z Harryho Pottera a tak podobne. Nič z toho som však nevidela. Moja univerzita má z tých 20 budov len jednu takú viac zastaralú, ostatné sú všetko otrasné budovy, ktoré ma hneď v prvý deň úplne sklamali. Ale po pár dňoch som si uvedomila, že nejde o to, ako tie budovy vyzerajú, ale o tú výučbu, a okrem toho, centrum je krásne, rozhodne to nie je žiaden Londýn alebo tak, ale vždy, keď idem do mesta, tak mám slzy na krajíčku, keď zbadám nejakú typickú britskú budovu a mysľou mi prejde tá veta "omg som v Glasgowe", lebo fakt, preboha, som v Glasgowe. V meste, ktoré je súčasťou krajiny, ktorú nadovšetko milujem, v meste, kde bývajú najmilší ľudia na svete, ktorým síce nerozumiem, lebo majú najzložitejší akcent na svete, ale aj tak. Som v Glasgowe. A to je najkrajšie čo môže byť, lebo už niekoľko rokov som snívala o tom, že sa presťahujem do Británie a síce to nebol práve Glasgow, kde som túžila ísť, ale close enough, mne to stačí a ak sa mi podarí vyštudovať školu tu, verím, že bude omnoho ľahšie presťahovať sa do Londýna a založiť si tam život.

Aká je univerzita?

Po tom roku na Slovenskej univerzite v Košiciach môžem povedať, že skvelá. Naozaj. Tak rozdielna od toho, čo máme na Slovensku.
V prvom rade, odbor, ktorý som si vybrala, je Žurnalistika a Angličtina. A viete, aké predmety študujem?
  1. žurnalistika
  2. angličtina
  3. história
Tretí predmet len preto, lebo musím mať 120 kreditov a jeden predmet je za 20, takže aby som ich mala dosť, musím mať v prvom ročníku tri predmety. (20 kreditov za 1 semester, čiže 40 za oba, aby bolo jasné.) V druhom ročníku jeden z nich vyhodím, teda sa budem venovať len dvom, ktoré si zvolím, čo nakoniec môže byť kľudne aj história a angličtina. Tak isto som mala možnosť do 17. októbra si zmeniť rozvrh, čo som aj spravila, lebo pôvodne som mala miesto histórie education, kde som ale musela robiť povinné umiestnenie, teda odučiť 70 hodín, za čo by som ale musela zaplatiť 60 libier, pretože musím mať na to akýsi papier, a tak si vravím, nah, toto nie je pre mňa, nejdem sa strápňovať pred ľudí s učením ahaha. A tak som sa dala na históriu, ktorú neznášam. Nevadí.
Ďalšia vec, čo je celkom iná ako na Slovensku, je prístup profesorov. Berú ich predmety vážne a zároveň nie. Neviem, ako to vysvetliť. Totiž, je z nich doslova cítiť, ako veľmi milujú to, čo robia. Hlavne lektorky, čo mám na angličtine sú neuveriteľne zažraté do svojej práce a najviac na svete milujem ich hodiny, lebo aj keď robíme básne, alebo texty, ktoré sú neskutočne nudné, to, ako to berú s nadšením a vášňou vás dokáže naprosto vtiahnuť do hodiny a učiva a tak celkovo, omg, milujem hodiny angličtiny. Aj keď sa ich najviac na svete bojím, teda seminárov, lebo robíme vždy v malých skupinkách, analyzujeme texty a ja väčšinou neviem, čo povedať. Ale už som si našla "svoju" skupinku a s nimi je to vždy super, lebo sú to zlaté dievčatá. :)
Žurnalistika, hm. Žurnalistika je náročná. Ešte som ju poriadne nezačala robiť a už viem, že je náročná. :D Naša hlavná lektorka je ale z Bulharska, čo ma nesmierne upokojuje, lebo keď vidím, že to dokázala ona, tak to môžem dokázať aj ja. Myslím písať v angličtine, žiť v anglicky hovoriacej krajine, mať prácu, kde sa budem musieť spoliehať na svoje rečové... toto. :D Zdatnosti. :D Prednášky sú ale neskutočne nudné a semináre, hm, neviem. K seminárom mám neutrálny postoj. Trvajú totiž 2 hodiny, počas ktorých hodinu a pol lektorka rozpráva, prípadne sa nás pýta otázky, prípadne píšeme kvíz z toho, čo sme mali čítať, a zvyšnú pol hodinu robíme žurnalistické veci, ejkejej hľadáme články na nete a v skupinkách sa dohadujeme, ako by sme napísali článok my, o čom by sme ho napísali, koho by sme sa pýtali. A na poslednej hodine sme preberali interviews a potom robili interview s nejakým našim spolužiakom, čo bolo smiešne, lebo som bola v páre s chalanom tu kdesi zo Škótska a hovno som mu rozumela, a po každej jeho vete som ho poprosila, aby to zopakoval. A keďže sme mali mať aj nejakú "killer quote" v našom článku z rozhovoru, tak to bolo o to trápnejšie. On povedal vetu a ja na to "Hey, that could be my killer quote! Say it again please?" A on "blablablabla" a ja "wait... what?" a on "blablablabla" a ja "Okay one more time?" :D Srandy kopec. Oh a potrebujem na svoju esej nájsť nejaký topic na článok, ktorý by sa mohol dostať na prednú stranu lokálnych novín. Teda to musí byť niečo dobré. A nie len to, musím s niekým spraviť rozhovor a použiť nejaký výrok v mojom článku, čo je o to väčší nátlak a omg, o čom mám písať? Ed Sheeran bude v meste 30-31. október, rozmýšľala som, že ho vystalkujem nejako a pokúsim sa od neho dostať nejaký výrok, ale šance, že sa to stane sú asi tak jedna k miliónu, takže... hej. Fakt neviem. Anyways, poďme ďalej.

Čo ľudia/kamoši?

Nuž, môžem úprimne povedať, že naozaj kamošov v pravom slova zmysle mám asi tak nula. :D Nieže by som sa s nikým nebavila, to nie. Mám úžasné spolubývajúce, ktoré sú milé a usmievavé a nápomocné (a s ktorými idem do Dublinu woohoo!), ale občas mám problémy s tým jazykom. Totiž, nie je ťažké im rozumieť, ale keď ideme niekam spolu si sadnúť, tak to už je ťažšie, pretože oni všetky majú angličtinu ako rodný jazyk (chodievame totiž len austrálčanka, dve američanky a ešte jedna kanaďanka z poschodia pod nami) a keď sa rozprávajú, tak občas mám problém sledovať debatu. A keďže ja v angličtine až tak extra nevynikám, nemám veľmi chuť zapájať sa do rozhovorov, lebo mám pocit, že by som ich len zdržiavala svojím habkaním a tak. Takže v skupinkách väčšinou mlčím, rozprávam sa s nimi len keď sme tak že jedna na jednu, chápeme sa. :D Trapas Mitchie, trapas.
Potom sú tu spolužiaci, ktorí sú, drvivá väčšina, z Glasgowa. Ako som spomínala, glasgowčania majú úplne zabijácky akcent. Fakt akoby ste počúvali inú reč. A je naozaj ťažké nájsť si kamarátov, keď rozumiete len 30% z toho, čo rozprávajú. Ale aj tak, na každom seminári je niekto, s kým som, dá sa povedať, priateľská. Takže hej, poznám pár ľudí, nechodím s nimi síce vonku a tak, ale aj to časom príde hádam.
Ale vďakabohu je tu slovensko/česká komunita, kde som si našla celkom dobrú kamarátku, takže piatkové večery trávim pri pive s ňou, a som vďačná za to, že môžem hovoriť svojím rodným jazykom. :)
A okrem toho, musím povedať, že nie som veľmi človek "do partie". Akože áno, rada si s ľuďmi občas výjdem, zabavím sa a tak podobne, ale väčšinu času preferujem tráviť sama. Sama chodím do mesta a prechádzam sa a teším sa z toho, že som tam, kde som, a je mi tak dobre. Aspoň zatiaľ. :)

Tak a to by bolo hádam všetko. Ak by ste mali ešte nejaké otázky, kľudne sa pýtajte, nájdem si čas a odpoviem vám na ne v komentároch, prípadne v ďalšom článku. :) Dúfam, že aspoň niekto si tieto moje žvásty prečítal, keď už ste sa toľko vypytovali, ako sa mám! :D
A teraz mi na oplátku môžete aj vy napísať, ako sa máte, čo máte nové, z čoho sa v týchto dňoch tešíte a čo vás naopak štve alebo trápi. Rada si vás vypočujem (prečítam). :)

And I think of you in Glasgow cause you're all that's safe, you're all that's warm in my restless heart.
Mitchie
 
 

Reklama