Milex píšu

Merry Christmas!

24. prosince 2014 v 12:01 | Alex
Akurát hovorím Mitchie, že ešte musím napísať svoj annual vianočný článok na blog a ona že "to teda, že musíš" a tak ho teda píšem. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak sa mi páči, že som nevedme zaviedla tradíciu týchto článkov. :D Každopádne sa vám takto na Vianoce prihováram už hádam aj štvrtý raz, či? To je už vek, keď je dieťa zvedavé a pýta sa prečo, nie? Tak sa nepýtajte prečo, radšej pochváľte ten festive avatar, čo som špeciálne pre tento článok vytvorila :D :D Každopádne vám opäť raz v mene nás oboch chcem poďakovať za krásny rok strávený s vami, za každý jeden riadok od nás, ktorý ste si prečítali, za každý komentár, ktorý ste nám napísali, veď viete, ako ich rady čítame, či už na blogu alebo na wattpade alebo aj za milé slová na asku. Za to, že aj keď sme sa v druhej polovici roka vykašlali na blog kvôli povinnostiam, stále ste k nám chodili, že ste sa preniesli aj cez naše náhle rozhodnutie skončiť s blogom a následne sa tváriť, že sa nič nestalo a vrátiť sa, to je také milexovské. :D Želáme vám krásne Vianoce v kruhu tých, ktorých máte radi, či už sú to mama s otcom usadení na gauči alebo Harry Styles na monitore vášho počítača, za zvukov vianočných piesní a pri vianočných filmoch, s vianočným pečivom a vianočným punčom, vo vianočnom svetri (máte? :D ja mám!) vedľa vianočného stromčeka a bez vianočného snehu vonku za oknami (lebo u nás nie je a keď nie je u nás v Kanade tak nie je asi nikde, predpokladám, len v tej ozajstnej americkej Kanade asi).
S láskou,
Alex & Mitchie

I am a poor, wayfaring stranger traveling through this world alone

18. července 2014 v 21:12 | Alex & Mitchie
(Prvý raz v histórii tohto blogu píšeme článok, kde sme sa rozhodli rozlišovať naše písma, aby ste vedeli, ktorá čo píše. Sami si povedzte, či sa vám to tak lepšie číta, alebo máte radšej ten starý spôsob, keď sme všetko písali akoby spolu-spolu, alebo sa vám viac páči, keď máte actual predstavu, kto kedy prevzal slovo. :D Alex je kurzívou a Mitchie je normálne.)

Omg. Omg. Omg. Presne to momentálne vystihuje vnútorný stav nás oboch, myslím. Ak ste našimi vernými fanúšikmi, viete prečo. Ak nie, tak kde žijete? Nie, to bol vtip. Teda tak trošku. Anyway, včera sme boli vo Viedni. (A vôbec mi to nepríde ako včera, skôr ako pred aspoň týždňom, akoby celý ten jeden deň trval viac dní). A to nielen preto, aby sme si pozreli hlavné mesto našich rakúskych susedov a popočúvali ten ľúbozvučný (vôbec nie lol) jazyk, ale šli sme na KONCERT EDA SHEERANA OMG CHÁPETE TO. Ale k tomu sa ešte dostaneme. Ten sa totiž konal až večer a my sme do Viedne prišli pred obedom, takže sme tam praticky strávili celý deň. Samozrejme, že naše prvé kroky smerovali do Burger Kingu lebo sme nanažrané prasce (to malo byť akože smiešne hahaha. Ale boli sme hladné, no, veď aj vy by ste boli).

A samozrejme tam boli obrovsky obrovské ceny, zlaté Slovensko. A odtiaľ sme sa šli trošku prejsť po centre, popri čom nás zastavila akási neznáma s foťákom, že či si môže "take a photo of you (Alex) and your glasses" a Alex že reku dobre a tak ona aj jej okuliare skončili na internetovej stránke, ktorú nebudem menovať z tých dôvodov, že neviem, či je to Alex po vôli. :D
Tak isto sme zablúdili aj do Práteru (Prátera? Prátra? Prátru?), kde je asi tak sedem (okej, asi dvadsať) kolotočov a z tých sme si vybrali dva, na ktoré sme aj šli. Oba vodné. Prvý úplne super, druhý vyzeral, že bude taká lahoda, fajnota, pohodička, ruky založené a kochanie sa dekoráciami. Ale hovno.


Bolo to totiž dosť podobné tomu predošlému, tiež kabínky do ktorých ste sa posadili a ktoré sa následne spúšťali cez akýsi sťaby tunel s vodou. Akurát že nie, lebo len čo sme sa v kabínke vyviezli vyššie, odkiaľ sme mali fajný výhľad na celý Práter a okolie (Mitchie neskôr poznamenala, že ešte ľutovala, že si nevzala so sebou mobil aby si to mohla odfotiť) a čakali sme, že sa smoothly spustíme dolu, možno na nás padne pár kvapiek vody, čo by nám dobre padlo, keďže bolo neskutočne horúco. No ale lol, nič také sa nestalo samozrejme, lebo tá kabínka či sedačka či vagónik či ako to mám nazvať sa začala neskutočne točiť a keď hovorím neskutočne, tým myslím naozaj neskutočne a dokonca ešte viac. Každú chvíľu som si myslela, že vyletím odtiaľ von, ani som sa nepozerala nikde inde, len na svoje ruky zvierajúce tú rúrku predomnou, aby som nevypadla ty kokos. A takí dvaja čo sedeli v tej kabínke s nami, chlapec a dievča, sa dokonca v jednej chvíli ani nedržali a to keď som videla omg, nechápem. A pritom to bola tak nevinne vyzerajúca atrakcia, akási vodná dráha s kamzíkmi a neviemčím po stranách, no to isto. Otrasené po tomto zážitku sme sa ešte chvíľu prechádzali po parku, ja ako správny creeper som sa zastavila pri každom strašidelnom dome, aby som si ho mohla odfotiť (lebo som aj spránvy turista predsa) a potom sme sa vybrali späť do centra.

Kde sme si sadli do Štarbaksu, ako sa povie po nemecky (neviem, či sa to tak naozaj povie, asi skôr nie, ale včera som to nevedela nazvať inak). A tam sme pokorne čakali, kým padne pokročilá hodina, aby sme už konečne mohli ísť na toho prekliateho Eda Sheerana, ale nakoniec sme sa aj tak museli ešte chvíľu túlať po meste a sedieť pred Štéfanspľacom, pretože furt sme mali času jako husa klasu a nechcelo sa nám pred arénou čakať tristo rokov. A nakoniec sme k tej aréne došli asi hodinu aj pár minút pred otvorením a tak si vravíme, že veru sme tam mali ísť aj skôr, lebo tam už samozrejme bolo nakopených osemstopäťdesiatmiliónov fanúšičiek a štyria fanúšici (teraz vôbec nepreháňam, naozaj to vyzeralo tak, že boli tie pohlavia v takomto pomere :D), pričom to tiež vyzeralo, že s Alex patríme medzi takých 10 ľudí, čo už nie sú v teen rokoch a všetko ostatné bolo mladšie. (Ale nakoniec, keď už sme boli v aréne, sa to akosi pomenilo, čo doteraz nechápem, ale zrazu tam bolo menej teen fanúšičiek a viac aj takých starších, takže predsa len Ed nie je určený len pre demografiu 13-17, vďakabohu). Ale teraz predbieham, lebo ešte predtým, než nás pustili do arény, ešte keď sme stáli pred ňou a čakali, až nám všetci tí Milovia (interný džouk, nevadí, Milovia sú, respektíve boli, všetci tí týpci zo staff-u) otvoria bránu a pustia nás dnu, jeden z Milov, ejkejej náš Milo, ako mu neskôr prischlo, nám obom zlomil srdce svojou sexotou.

Náš Milo totiž, ako sme neskôr usúdili, nebol chlap, na ktorom by sme si šli oči vyočiť, keby okolo nás prešiel na ulici, ale keď sme ho tam videli stáť s vrecom, do ktorého zbieral plastové fľaše (ktoré si na koncert so sebou vziať nemôžete, čo keby ste to náhodou chceli hodiť po Edovi?) s jeho vyholenou hlavou a tetovaniami a vypracovaným svalom a v tielku a s pírsingami v spodnej pere a nebezpečným výrazom, tak sme usúdili, že to je muž pre nás. A, keďže už bolo spomenuté, že tam bolo asi tristo miliónov ľudí a všetci sa tlačili jeden na druhého, aby sa čo najskôr dostali dnu, kde ostatní Milovia nechávali prejsť asi jedného človeka za desať rokov, proste strašne pomaly to išlo. Jednému dievčaťu za nami prišlo zle a hneď začali ľudia okolo nej mávať na Mila, toho nášho sexy potetovaného, a kričať, že potrebujú pomoc a blabla. A Milo samozrejme bez váhania vtrhol do davu a kričal "Achtung, achtung!" svojim sexy hlbokým hlasom, ktorý si moc nepamätám ale isto bol sexy, rovnako ako Milo. Potom to dievča odtiahol kamsi nabok (aj sme neskôr chvíľu polemizovali, čo s ňou urobil a ľutovali sme, že sme sa netvárili, že aj nám je zle, veď kto by nechcel takého záchrancu ako je Milo? Ja vám poviem. Všetci by chceli. Každopádne, keď sme sa konečne prepchali cez bránu, museli sme ešte prejsť kontrolou ďalších Milov, pričom všetci vyzerali, akoby boli členovia Neohrozenosti s tunelmi a pírsingami a tetovaniami a vyholenými či farebnými vlasmi. Možno to bolo tým prostredím, veď celá tá aréna vyzerala, že sa tam vyrába crystal meth alebo čo, taká tehlová a posprejovaná. Milovia mi pri prehliadke vzali dáždnik, lebo čo keby som náhodou aj ten chcela hodiť do Eda no a potom sme už konečne boli dnu.


A hoci to Alex opisuje, akoby to bola opustená továreň, podľa mňa to tam vyzeralo super, trošku undergroundovo, ale v dobrom. Mne sa aréna páčila veľmi, a hlavne nemala nejakú obrovskú kapacitu, čo bolo skvelé, lebo vďakabohu to nebolo ako nejaký koncert 1D, kde by sa tislo 100tisíc ľudí a všetci ziapali, že chcú Harryho D a snažili sa ho zaujať, toto bol proste len session s úžasnými muzikantami s pohodovou atmosférou (samozrejme to kričanie nesmelo chýbať, bez neho by to snáď ani nebol koncert) a sexy Edom. Oh ale to, že bola taká malá tá aréna, malo aj nevýhodu, že keď som nám šla s Alex kúpiť hranolky, musela som prejsť cez to mravenisko ľudí natlačených jeden na druhom, div že som nepostúpala po rukách každému druhému, čo sedel na zemi a nepotkla sa zotrinásťkrát na všetkých tých vystretých a skrútených nohách. Ale zase ďalšia dobrá vec na tom, že bola taká malá je, že keď som stála v rade na hranolky, dvakrát okolo mňa prešiel sexy Neohrozený Milo aj so svojimi pírsingami a tetovaniami a výškou až do nebies a svalmi. No proste celý Milo.
Anyways, poďme ďalej. Predskokani. Prvý bol super. Ryan Keen sa volal, bol to spevák s gitarou, úžasnými skillsami a bubeníkom, ktorý hral bez paličiek, len rukami trieskal do bubnov a isto ho museli fest bolieť, ale čo by neobetoval pre dobrú hudbu, že. Každopádne tu a tu máte ukážky Ryanových pesničiek (a tiež tu, lebo to je music video a tam uvidíte ako sa trošku podobá na Justina Timberlaka), lebo je naozaj skvelý, a trošku vyzeral ako Justin Timberlake, ale nespieva ako Justin Timberlake, a po každej pesničke nám vravel danke šon danke šon a usmieval sa ako najšťastnejší trtko na svete a bol úplne najrozkošnejší, až som si ho musela lajknúť na Fadzbúku, taký bol úžasný.

A ten bubeník bol tiež skvelý, to mám potrebu ešte raz dodať lebo bubeníci sú často underappreciated. A volal sa Leeroy, lol, alebo teda neviem presne ako sa to píše, ale tak nejako sa to vyslovovalo. Potom sa Ryan ešte opýtal, či môže "take a picture of you guys" a aw úplne bol zlatý a potom ju postol na svoj facebook a bol skvelý celý proste. Potom šiel predskokan číslo dva ej kej ej nejaká kapela, ktorej názov si ani za svet nemôžem zapamätať... Saint Raymond, áno, už som si to našla. Tí neboli až takí breathtaking, boli trochu viac hluční, ale zase mi to prišla taká typická hudba na takýto druh akcie, kde ľudia postávajú s pivom a dupkajú si do rytmu a pár týpkov sa blázni vpredu v prvej rade. A doteraz netuším, v akom jazyku boli ich texty lol, teda podľa všetkého po anglicky ale každý jeden song obsahoval nejaké jé jé jé či o-ou či čo to bolo. No a potom trvalo hádam stopäťdesiat rokov, kým si oni odniesli všetky svoje zvukové záležitosti a kým nejaký týpek s copom doniesol Edove dva mikrofóny a nazvučil mu gitary a všetky tieto záležitosti no a potom už prišiel Ed a omg.

strc-sa: Behind The Scenes

2. července 2014 v 21:43 | Alex
V mojom starom počítači som dnes zablúdila do histórie icq (ktorá sa tam datuje asi od roku 2009 alebo tak, crazy) a pozerala som si naše staré správy s Mitchie a vtedy mi napadlo, že niekde tam by sa mala nachádzať aj konverzácia, ktorá stála na počiatku tohto blogu. A veruže som ju našla a dobre som sa pobavila, tak mi napadlo, že sa podelím aj s vami. :D Mali sme tu už Behind The Scenes k ASN, OTR, tomu, ako sme sa my dve vlastne spoznali a tentokrát sa môžete dozvedieť viac o tom, ako sme prišli k takému úžasnému url pre náš blog, ako je strč-sa (na ktorom sa ešte aj dnes smejeme, mimochodom). Teda ak vás to zaujíma, samozrejme. K rozhodnutiu, že si založíme nový blog, sme prišli potom ako sme si dali prestávku od demi-sel, čo bol náš prvý spoločný blog, ak by ste nevedeli, a dovoľujem si dodať, že asi aj jeden z najúspešnejších, lebo sme fakt mali veľa návštevníkov a komentárov a fanúšikov a možno to vyznie trošku namyslene, ale bol to fakt kvalitný blog a hrozne nás bavil. No a zistili sme, že ľudia naň neprestali chodiť ani potom, ako sme ohlásili koniec a tak sme si povedali, že sa spoločne vrátime do blogového sveta. A ešte dodám, že dátum konverzácie je 7.3. 2011, čo je aj dňom založenia nášho blogu. Potom, ako sme sa dohodli na adrese, sme ešte strávili ďalších 150 rokov vymýšľaním prezývok, prešli sme hádam všetky možné mená (dokonca sa tam objavili nápady ako Džús či Freddy... odomňa samozrejme lol) a nakoniec sme sa vrátili späť k pôvodným Alex a Mitchie a som aj rada, lebo sme si na ne zvykli a každý nás už pod nimi pozná a neviem si predstaviť, že by sme mali iné (ktovie či by sa Džús alebo Freddy natoľko uchytili, že). V celom článku už rozhovor o zrode strč-sa a musím vás upozorniť na výskyt nadávok, hoci tentokrát sú v najmä v anglickom jazyku. :D

On The Road Again

4. března 2014 v 22:03 | Alex & Mitchie
Vieme, že viacerí z vás (asi 90% z vás lol) neboli spokojní s tým, ako sme ukončili OTR. Hoci sme vás upozorňovali, že smutné konce sú naša cup of tea, stále máme ohlasy na to, aké sme kruté, že sme Liama a Harryho rozdelili bez toho, aby si aspoň navzájom vyznali svoje city a tak ďalej. No a aby som prešla k pointe, rozhodli sme sa, že vás bitches teda počúvneme a napriek tomu, že sme to odmietali, napíšeme aspoň jednu bonus chapter. Máme síce rozpísané ďalšie dve poviedky, ale čo by sme pre vás neurobili?
Nuž teda, po tom, ako sa naši najmilší Liam a Harry rozlúčili, Liam ďalej chladnokrvne zabíjal monštrá, s novou dávkou trpkosti, nenávisti k svetu a sebe samému mu to išlo od ruky, zatiaľ čo Harry si užíval hru na frajera a frajerku so Sashou. Ale čo sa stane po tom, ako sa Liamove a Harryho cesty opäť náhodou skrížia?
V celom článku nájdete "soundtrack" ku kapitole a taktiež cover!

It's been a kick ass year

31. prosince 2013 v 18:30 | Alex
Susedia už odpaľujú ohňostroje šesť hodín vopred, ktovie, možno sa riadia podľa nejakého iného časového pásma.
Každopádne, tento článok bude krátky - len som vám chcela poďakovať za ďalší úžasný rok s vami. Za všetky komentáre a reakcie na našu prácu, za každé slovo uznania, za to, že nás stále čítate a navštevujete, za to, že ste tí najlepší čitatelia na svete. A zaželať vám šťastný nový rok. Aby bol ešte lepší ako ten predošlý. Aby sa vám (aj nám) vo všetkom darilo, aby ste/sme sa mali skvelo, aby sme sa tu naďalej stretávali pri našich poviedkach a článkoch, alebo na vašich blogoch pri vašich výtvoroch. Krásny Silvester a aj nový rok!
Alex

Merry Christmas everyone

24. prosince 2013 v 12:09 | Alex & Mitchie
Ahojky, už tuším po tretí raz sa vám takto prihováram v tejto vianočnej nálade, čo nás obklopuje a príde mi to úplne crazy, že sa tu takto stretávame už toľké roky omg. A Mitchie sa ma minule spýtala, či plánujem aj tento rok napísať svoj tradičný vianočný článok a odpovedala som, že jasné, veď boli by Vianoce Vianocami bez môjho vianočného článku? Ja vám odpoviem. Neboli. (Rada by som dodala, že ten supersexy vianočný Milex avatar som robila sama, áno, tleskejte, mám to rád.)
A tak teraz sedím na zemi vedľa vianočného stromčeka, ktorý zvyčajne býva hnedo-bronzovo-zlatý, ale môj matak sa rozhodol, že tento rok chce biely. Ja som sa rozhodla, že chcem červený. Máme teda bielo-červený s bankami požičanými od tety, lebo tie naše červené majú už sto rokov a sú buď porozbíjané alebo popraskané alebo inak neatraktívne. V telke ide Začarovaná Ella a princa v nej hrá Will Graham z Hannibala, čo som si uvedomila až teraz, lol. Celý dom vonia cibuľou, ktorú matak pripravuje na šalát, keďže ho ešte nemáme urobený (už vidím, ako o chvíľu začne panikáriť, že nič nestíhame). Raňajkujem koláče, lebo sú Vianoce. To všetko dotvára tú čarovnú atmosféru, ktorú večer uzavrú Tri oříšky v telke a varené víno potom, ako si pod stromčekom nájdem knihu a ponožky.
Chcela som vám teda zaželať pekné sviatky, aby boli plné pokoja, lebo sa celý rok sťažujeme na stres a že nič nestíhame, preto aspoň cez tie Vianoce by sme sa na chvíľu mohli uvoľniť, tlačiť do seba tie koláče, šalát, kapra, arašidy, čipsy, mandarínky a neviem čo ešte, pozerať Popelku a Mrázika a Soľ nad zlato a Perinbabu a Sám doma a všetko to, čo robíme každý rok, ale aj tak to k Vianociam patrí a nevynecháme to ani teraz. Ďakujeme za ďalší spoločný rok, ktorý bol úplne najsam a to najmä vďaka vám. ♥ Cmuk, šťastné a veselé, a pamätajte, že aj keď si pod stromčekom nenájdete Harryho či Liama, Vianoce predsa nie sú len o darčekoch.
Alex

It's The End of The Road

19. prosince 2013 v 10:00 | Mitchie
Myslím, že z obrázku viete vyčítať všetky potrebné informácie. :D
Posledné dve kapitoly On The Road sú prednastavené na sobotu 21.12. a piatok 27.12. o 19:00.
Môžeme sa ale dohodnúť, že ak nám dáte veľa nedočkavých komentárov k predposlednej časti Unforgiven, tú sedmičku v druhom dátume môžeme prepísať na nejakú 5-ku alebo tak. ;)
Obrázok som robila ja, Mitchie, len tak mimochodom, o tretej ráno, lebo som nemohla spať a nevedela som, čo so sebou.

A aby ste z tohto článku neodchádzali len tak nasucho, máme pre vás krátky teaser. :)

Ako sa nezamilovať info!

22. října 2013 v 22:36 | Mitchie

Ešte raz som dostala možnosť použiť tento sexy cover a som z toho šťastná prešťastná.
Priaznivci poviedky Ako sa nezamilovať sa možno potešia... len čo kliknete na celý článok. :) Ale netešte sa predčasne, len tak fyi. :D

Poviedky, poviedky a prekvapivo, poviedky

17. října 2013 v 17:21 | Mitchie
Woo okej mám pre vás tri (?) body, ktoré chcem spomenúť.

Poprvé, dobré duše nás nominovali v Summer Awards do kategórie Best FF One Direction a plačem(e) od šťastia, anyways, len vám chcem povedať že awards sú na tomto blogu, tak kľudne si choďte zahlasovať do každej kategórie. :)

Podruhé, s Alex sme dávnejšie chceli napísať jednorázovku po anglicky... ak ste čítali 2WC, tak neviem, či si pamätáte Live While We're Young štvorčasť inšpirovanú filmom Hangover? No, tak táto poviedka mala byť v podstate niečo na ten štýl, ibaže po anglicky a s veľa Lirrym. Ale tak akosi sme sa k písaniu toho nikdy nedostali a tak som prišla na to, že sa asi už ani nedostaneme, lebo fakt toho máme teraz obidve veľa omg. A tak som napísala jednej dievčine na Tumblr, o ktorej viem, že píše Lirry poviedky, povedala som jej o celom nápade a spýtala sa jej, či by to nechcela napísať ona, keďže by som si hrozne rada prečítala výsledok... a ona to spravila a síce to nie je celkom také, ako som dúfala, že bude, ale aj tak je to úplne skvelé a milujem to a ak viete dobre po anglicky, tak určite by som vám odporučila prečítať si to. The Hangover nájdete tu (a tiež som to pridala medzi fanfic recommendations, ktoré nájdete v menu) a ak by ste si chceli prezrieť Tumblr toho dievčaťa, tak ho nájdete tu. :)

Potretie, keď už sme pri tých anglických poviedkach, asi pred rokom (?) som napísala jeden "imagine" o Harrym a teda ak by ste chceli, nájdete to tu. :) Ak by ste nevedeli, Y/N znamená "your name", teda tvoje meno, teda akože chápeme sa, keďže je to imagine, tak si máte predstavovať, že je to o vás, preto your name. :D

No a poštvrté, ja viem, že som vravela, že budú len tri body, ale keď už sme sa tu takto pekne rozpísali, tak sa musím posťažovať, že OMG MÁME ASI MILIÓN OBJEDNÁVOK NA POVIEDKY A PRETRHNE MA, lebo zozačiatku sme ich mali hrozne málo a to ma štvalo a teraz ich je veľa a my to nestíhame písať, ale to nič, my ich napíšeme, len je velice otázne, že kedy. A ak si všimnete, tak to je samý Niall, omg, prečo sú všetci z Nialla tak mimo, ja som si posťahovala hádam tristopäťdesiattisíc gifov Harryho, že určite všetci budú chcieť Harry poviedky, a lol, zatiaľ som nepoužila ani jeden z nich. Nevadí, aj to príde.

Dobre, to by malo byť všetko. (Všímate, že pomaly ale isto sa tento blog, ktorý mal pôvodne zámer všetko-na-čo-si-spomenieš, mení na poviedkový blog? :D Teda aspoň z tých 83%, lebo ja si vždy rada sem-tam zverejním nejakú hovadinu. :D)

OH A EŠTE JEDNA VEC! Niektorí z vás si tak trošku vyžiadali halloweensku časť On The Road...? :D No a úprimne, nemali sme to v pláne, ale keďže sme také skvelé a chceme vám vyhovieť, tak sme čosi vymysleli. Už len dúfame, že to výjde. Každopádne, keďže to bol váš nápad, tak chceme, aby ste s nami tak trošičku spolupracovali teraz, do komentárov poprosíme, aby ste nám napísali vaše obľúbené horory. :)

Vďaka za prečítanie. :)
Tootles,
Mitchie

Bad boy Liam vs. nerdy Harry

3. října 2013 v 20:10 | Mitchie
Zdravas! Práve som si na Tumblr prečítala jednu super vetu, ktorá ma donútila zamyslieť sa a lol, ja viem, že som otravná a trápna, ale fakt by ma zaujímalo, či máte radšej Liama alebo Harryho v On The Road. Ono sa to určite ešte zmení, ale tak priebežne, no. A keďže viem, akí ste hrozne leniví písať komentáre, uľahčila som vám to a spravila som anketu. ;)
Sľubujem, že vám dám už teraz pokoj. :D
Mitchie

Hey, assbutts

10. září 2013 v 18:43 | Alex & Mitchie
Ahojte, kamaráti. Aby som vás dostala do očakávania hneď takto na začiatok - máme novinky! Vlastne novinku. Jednu. :D Ale najprv sa chceme poďakovať za vaše komentáre, ktoré obsahovali vaše nápady a to, čo radi čítate v knihách (vlastne vďaka za hocijaký koment, ale rozumieme si :D), prečítali sme si ich a... neinšpirovali sme sa nimi, lol, ale zistili sme, že nám perfektne zapadajú do predstavy našej novej poviedky, ktorú sme po dlhých dňoch premýšľania nakoniec vymysleli. Teda, jej zápletku a postavy a všetky tie veci okolo, rozumiete. Trvalo nám to omnoho dlhšie, ako pri ktorejkoľvek inej a už len preto dúfame, že sa vám bude páčiť aspoň trochu, inak by to bol trapas.
Tak reku si vravíme, že vám trochu priblížime, o čom píšeme - aby sme sa mohli vzájomnou interakciou dohodnúť, že či vôbec máme pokračovať v písaní (už sa nám podarilo zosmoliť prvú časť, wooo), alebo sa na to môžeme rovno vykašlať. :D Totiž, tak akosi nám obom podávalo ruky fantasy. A prešli sme hádam tucet nápadov a nič z toho sa nám stále nepozdávalo, až kým sme sa nedopracovali k Supernatural AU. Poznáte seriál Supernatural? Ak nie, tak to je trapas, ešte väčší, ako ten predtým. :D (Prípadne to môžete poznať z TV pod úžasne preloženými názvami Hrozba z temnoty/Lovci duchů.) Každopádne ide o seriál, kde ústrednými postavami je dvojica bratov, ktorí chodia kade-tade a chytajú a následne ničia rôzne príšery, strašidlá, bytosti, démonov, niekedy aj samotného Lucifera a podobne. Naša poviedka sa líši v tom, že hlavnými postavami sú dvaja členovia One Direction a ak nás poznáte aspoň trochu, veľmi dobre viete, ktorých dvoch máme na mysli. :D Nemusíte sa obávať, do deja máme v pláne zapojiť aj ostatných a keďže ste si všetci vyžiadali lásku, tak nebojte sa bude aj láska, aj napätie, aj humor, aj všetko, snáď. My len dúfame, že sa vám poviedka s hororovými prvkami a mystičným nádychom a nadprirodzenými javmi a bytosťami bude aspoň drobátko páčiť.

Tak teda... oceníme v komentároch vaše názory a myšlienky. :)
Alex & Mitchie

The London Diaries

10. srpna 2013 v 23:42 | Alex & Mitchie
Čauko kakauko! (Okej, uznávam, ten pozdrav som ukradla od Elwie, ale je tak strašne krásny, že ho chcem používať odteraz až navždy.)
Možno viete, možno nie, že momentálne sme v Londýne, a už sme tu tri týždne a ešte stále sme nenapísali žiaden článok o tom, ako sa tu máme, hanba nám, vieme. Ale buď sa nám nechcelo, alebo... sa nám nechcelo. Hanba nám. Ale viacerí z vás nás žiadali, aby sme o našom pobyte napísali pár riadkov, tak sme sa k tomu konečne donútili. Takže tu máte tých pár riadkov.
Dobre, teraz som sa notebooku zmocnila ja (Mitchie) a rada by som podotkla, že skutočný dôvod, prečo sme nenapísali článok je, že ja som to nedovolila. Pár dní po tom, ako sme prišli, Alex vraví, poďme napísať článok, a ja na to že, nieee, napíšeme ho, keď budeme mať prácu, a ona že no dobre. A potom sa nám obom črtala práca. Alex v McDonalde, mne v Nando's. A rovnako sa črtal aj článok. Alex mala pohovor v McDonalde v utorok, ja som mala v utorok trial shift v Nando's. Dve hodiny som robila hostesku - vítala som hostí, usmievala sa na nich, pýtala sa ich, koľkí sú, našla im voľný stôl (čo bol problém, lebo som robila na obed a skoro nikdy nebol voľný stôl), potom im s úsmevom ďakovala za návštevu a rozlúčila sa s nimi. A upratovala stoly. A umývala ich. A pýtala sa jediacich ľudí, či je everything okay with their order a či is there anything else I can do for you. A úprimne, bolo to super, bola to sranda, všetci boli milí, usmievali sa na mňa, chlapi na mňa žmurkali, všetci sa ma niečo pýtali, cítila som sa dôležito... a kupodivu, šťastne. Naozaj úprimne šťastne. A po mojej dvojhodinovej šichte mi manažér vraví že super, super, super, asi 10x mi zopakoval, že som bola super, a že sa porozpráva s ostatnými a zavolá mi. A najedla som sa na ich účet, yum. Oh a jasné, potom mi volal a ešte raz mi zopakoval že som bola super... a že bohužel ma nemôže zobrať, keď som tu len na mesiac, lebo v Nando's je dlhý tréning a blablabla. A takto zmizlo všetko moje šťastie. A nechám zase rozprávať Alex, lebo som práve napísala celý tisícslovný odsek o dvoch hodinách v Nando's omg.
Okej, možno som vás chcela ušetriť tej depresívnosti, ktorá visí nad celým týmto výletom, ale keď to Mitchie už začala, čo si budeme klamať, občas som sa aj ja cítila riadne napiču (prepáčte mi ten výraz) a preklínala som celý Londýn. Totiž pohovor v McDonalde bol super, Pedram z Iraku sa mňa a ešte dvoch černochov, chalana zo Somálska, ktorého meno som zabudla a dievčaťa Melissy, ktorá bola fakt pekná, pýtal odkiaľ sme, čo radi robíme vo voľnom čase, čo študujeme a blabla, rozprával nám, ako keď on prišiel do Londýna prvý raz, začínal ako crew member v McDonalde, teraz robí manažéra neviem čoho a aké je ľahké dostať sa z nízkej pozície na vyššiu a blablabla viete. A potom zadrel, že nám dá do dvoch týždňov vedieť, či nás berie a ja som si pomyslela lol Pedram si vtipný, z čoho mám akože žiť tie dva týždne, z pocitu šťastia, že možno budem pracovať v McDonalde? Takže celý McDonald padol, a aby toho nebolo málo, ešte v ten deň večer mi od nich prišiel mail, že sorry, kindly fuck off. Teda, neboli tam slová fuck off, ale chápeme sa. No a myslím, že to bol taký ten bod, kedy sme si obe povedali, že čakať na to, kým nám nejaký manažér odniekiaľ možno zavolá sa neoplatí, a že z toho pocitu šťastia naozaj dlho nevyžijeme, vlastne nevyžijeme z ničoho, len z peňazí, ale na peniaze potrebujete prácu, chápeme sa? Takže to bola tá napiču stránka tohto výletu. Ale nemôžem povedať, že bol celý negatívny, napríklad sme prvý raz jedli poptarts, ktoré sú úplne najlepšie na svete a to je jednoznačne pozitívne. Taktiež sme stretli niekoľko lások nášho života, ako napríklad spolubývajúceho Viktora, ktorý má frajerku, ktorá len čo na nás Viktor prehovorí, sa hneď musí ozvať, aby sa na seba upozornila, alebo Truhlíka, ktorý má asi 50 rokov a všade bol, všetko počul a všetko vie a čo nevie, tak aj to vie lepšie ako všetci ostatní, alebo Jody, frajer Alex, ktorý pracuje v KFC a má asi 150 cm, alebo môj černošský frajer, ktorého som stretla keď som raz bola sama v meste a oslovil ma, že chce byť môj kamarát (túto story vám musím rozpísať lol).
Šla som po Stratforde, hľadajúc Primark, kde som chcela vrátiť topánky (ktoré som si kúpila v Primarku na Oxforde a vracala som ich v inej štvrti, takže nie, nie je čudné, že som nevedela, kde ten obchod je) a na ceste ktoviekam, so slúchadlami v ušiach, som si všimla, že týpek vedľa mňa mi čosi hovorí. Tak si dávam slúchadlá dole.
Ja: "I'm sorry?"
On: "I said I like your hat."
Ja: "Aw thank you!"
On: "Yeah it's cool. I'd like to be your friend. You're really tall, how tall are you?"
Ja: "I'm one foot, um...."
On: "One foot?"
Ja: "Oh, 5 foot... eleven."
On: "Do you play basketball?"
Ja: "Nope."
On: "Why?"
Ja: "I don't know...?"
On: "You're really pretty. I'd like to be your friend."
Ja: "...I have a boyfriend, sorry."
On: "Oh really?"
Ja: "Yeah."
On: "Are you sure?"
Ja: "Yes."
On: "Well we can be just friends, right?"
Ja: ... "Do you know where Primark is?"
On: "Yeah, it's in Westfield."
Ja: "Oh, the shopping centre?"
On: "Yes, not this one, the other one. Do you want me to walk you? Would you mind?"
Ja: "Sure, you can walk me!"
A tak sme šli spolu. A rozprávali sa. A okrem iného mi povedal, že keď sa ma pýtal, či môžeme byť kamoši, tak že som mu nemusela vravieť, že mám boyfrienda, lebo že to predsa nemuselo necessarily mean že by sme spolu mali chodiť. Že predsa môžeme byť kamoši. A ja na to, že neviem, či to tak chodí, že ahoj, budeme kamoši? Jasné, buďme kamoši! A on na to že ako inak by to predsa chodilo. A vtedy som si uvedomila, že je naozaj super, milý a vtipný a zlatý a potom som aj začala ľutovať, že som ovplyvnená všetkými tými weirdami, ktorí ťa oslovujú a otravujú, lebo som mohla mať svojho prvého skutočného londýnskeho černošského kamaráta. Bohužel, no, nemala som ho odfajčiť, keď sme sa lúčili, len mi povedal, že ma rád spoznal a že mám take care a tak sa skončil celý náš friendship. FňuQ.
Dobre, späť k veciam, ktoré sme si odtiaľto odniesli. A opäť prenechávam slovo Alex.
Ja som práve stratila niť myšlienok, takže vôbec neviem, ako pokračovať, takže ak vety moje zmysel dávať nebudú, alebo slovosled čudný bude, nedivte sa (to som tak napísala naschvál... nemám dysortografiu ani nič také. LOL OMG čau Elwie, interný vtip, interný vtip! Dysortografia je neschopnosť písať gramaticky správne, ak by ste náhodou nevedeli, stavím sa, že Mitchie by vám povedala, že mám jej začínajúcu formu alebo čo).
Dobre, kedy som od londýnskych zážitkov prešla k poruchám písania?
Londýn, Londýn, Londýn, to je to, o čom tu hovoríme, prepáčte, už sa budem snažiť neodbočiť. Keď už Mitchie spomenula to KFC, máme ho hneď za rohom, preto sme tam prakticky každý deň a ako Mitchie dnes povedala: "Mne už je trápne tam stále chodiť."... tak musím povedať, že aj mne trochu. :D :D Ale akonáhle tam je môj frajer Jody, ktorý má asi 150cm a možno tak 16 rokov, tak to samozrejme stojí za to. Napriek tomu, že sme sa nikdy nerozprávali. Ale stále to je môj frajer, dobre?!
Čo sa týka domu, v ktorom bývame, tak si pamätám môj prvotný šok z toho, aké je všetko špinavé/popraskané/zlomené/inak poškodené, napríklad okno na našej izbe zalepené izolačkou alebo trúba, ktorú musíte zapínať špeciálnou kombináciou všetkých tlačidiel na nej, ale po tých troch týždňoch si zvyknete, dokonca aj na to, že v dome počuť každý jeden krok alebo akýkoľvek iný pohyb, či už na schodoch, alebo na posteli (ktorá je kapitola sama o sebe, lebo cítiť každú pružinku v matraci).
Dobre, opäť je tu Mitchie a smejem sa jak blázen na tom, ako Alexander dokonale opísal náš dom. A úprimne, tento článok je už sakra dlhý a asi by sme ho už aj mohli ukončiť, lebo komu sa to chce čítať, že. No nikomu.
Tak ďakujeme, ak ste to prečítali až do konca. Ste super. A tešíme sa domov. Ozaj, to sme nespomínali, ideme domov v stredu 14teho. Autobusom, lebo ten je lacnejší ako letenky, lol. Tak sa vidíme, Slovensko. Zatím čusky.

P.S. Celý tento článok sme si vymysleli, aby ste nám príliš nezávideli, že si užívame denné dávky divokého sexu s Harrym a Liamom. Cmuk, pá.

I'd rather attempt to do something great and fail than to attempt to do nothing and succeed.
Alex & Mitchie

London bičis

11. července 2013 v 21:45 | Alex & Mitchie
Obe sme umierali túžbou napísať tento článok a konečne sa nám to splnilo a môžeme ho napísať! :D Ak sa teraz pýtate, o čo ide, nechápete, ste zmätení, odpoveď je jednoduchá, ideme do Londýna, čaute.
Áno, naozaj je to pravda, možno ste si všimli, že Mitchie v tomto článku, ktorý opisoval naše zoznámenie sa, spomínala, že spolu plánujeme stráviť celé leto - ak to vyjde. A aj to vyšlo. A o deväť dní odchádzame do Londýna.
A aj by sme napísali proper článok o tom, aké sme šťastné a ako sa tešíme, ale úprimne, poslednú hodinu si vymieňame správy ako "asi budem grcať" "omg ja nikam nejdem" "nedostaneš ma tam" a podobne. A nechápte nás zle, obidve sme tam neskutočne hrozne chceli ísť, ale teraz, keď je to oficiálne a ešte k tomu ideme budúcu sobotu omg, tak sme dosť vystrašené a jednoducho asdfghjklomfgwtfniaskjcaoifjgjsdv. A asi budeme grcať. Lebo ideme do Londýna. Naozaj. Skutočne. Do Londýna. O 9 dní. CHÁPETE? Lebo my nie.
Každopádne, tým sa tento blog asi končí, keďže v Londýne stretneme Liama a Harryho a tí si nás zoberú k sebe, lebo to bude láska na prvý pohľad, nebudeme už mať čas pridávať sem, takže tak.
Okej, to bol vtip omg, teda nie tá časť o Harrym a Liamovi lebo to sa naozaj stane, ale jasné, že budeme pridávať, berieme si notebook, takže aj Ako sa nezamilovať by malo pokračovať ďalej. S najväčšou pravdepodobnosťou. Nič nesľubujeme. (Lebo keď stretneme Harryho a Liama, môže sa stať, že budeme mať výčitky z toho, akých sme z nich spravili skrachovancov, zvrhlíkov a podobne). A ak sa pýtate, čo tam budeme robiť, tak odpoveď je užívať si divoký sex s Harrym a Liamom, lebo povedzme si to rovno, pre nič iné tam ani nejdeme.
Dobre to bola Alex a jej vysoké ciele, ideme si zarobiť. Dúfajme.
Tak sa tu majte pekne, užívajte si leto, myslite na nás, čítajte ASN, komentujte ASN, a ozaj, budeme sa snažiť aj my k vám na blogy chodiť a komentovať, a podobne, a nezabiť sa, keď spolu budeme tráviť 24/7. ;)

Alex & Mitchie

Vianoce

24. prosince 2011 v 15:48 | Alex & Mitchie
Všimli sme si už zopár želaní v komentároch, tak aby ste si nemysleli, že my sviatky odignorujeme, aj my vám želáme najkrajšie Vianoce, veľa darčekov, snehu, ktorý naozaj vyzerá ako sneh a nie ako nechutná hnedá masa, ďakujeme vám za to, že nás navštevujete, že nás čítate a dúfame, že v tom budete pokračovať aj v tom budúcom roku.
Merry Christmas!
Alex & Mitchie
 
 

Reklama