Červenec 2014

30. kapitola

28. července 2014 v 17:34 | Alex & Mitchie |  Ako sa nezblázniť

Milex: Za zatvorenými dverami 1.1

23. července 2014 v 10:42 | Alex |  Stavy duševného prepnutia
Warning: Nadávame ešte stále a ani sexuálny obsah nechýba
Poznámka: Neviem, čo by som k tomuto povedala, užite si ďalšiu várku našich správ za posledné dva mesiace, a veruže ich je nemálo. Opäť vám v nich prinášame bits and pieces z nášho života, nechýbajú tam nepremokavé šaty, františek, rozoberanie poviedok, seriálov a samozrejme, Ed Sheeran, lebo pre naše životy momentálne neexistuje nič dôležitejšie.

1.6. 2014 - 22.7. 2014

29. kapitola

21. července 2014 v 22:29 | Alex & Mitchie |  Ako sa nezblázniť
Poznámka: Prepáčte, že tak neskoro, naozaj som nemala kedy. Dnes sa mi tiež veľmi nechcelo, keďže nám vytopilo predajňu a po päťhodinovom utieraní dlážky som nemala dostatok síl na opravovanie, ale ako vidíte, až príliš mi na našich čitateľoch záleží. :D Samozrejme vám ďakujeme za komentáre pri poslednej časti. :) A nezabudnite si prečítať posledné dva články o Edovi, a pokojne ich aj okomentovať, lebo sme si na nich dali naozaj záležať. ;) Budeme rady. :-*
Ďalšia kapitola -> 8 komentárov

I am a poor, wayfaring stranger traveling through this world alone

18. července 2014 v 21:12 | Alex & Mitchie |  Milex píšu
(Prvý raz v histórii tohto blogu píšeme článok, kde sme sa rozhodli rozlišovať naše písma, aby ste vedeli, ktorá čo píše. Sami si povedzte, či sa vám to tak lepšie číta, alebo máte radšej ten starý spôsob, keď sme všetko písali akoby spolu-spolu, alebo sa vám viac páči, keď máte actual predstavu, kto kedy prevzal slovo. :D Alex je kurzívou a Mitchie je normálne.)

Omg. Omg. Omg. Presne to momentálne vystihuje vnútorný stav nás oboch, myslím. Ak ste našimi vernými fanúšikmi, viete prečo. Ak nie, tak kde žijete? Nie, to bol vtip. Teda tak trošku. Anyway, včera sme boli vo Viedni. (A vôbec mi to nepríde ako včera, skôr ako pred aspoň týždňom, akoby celý ten jeden deň trval viac dní). A to nielen preto, aby sme si pozreli hlavné mesto našich rakúskych susedov a popočúvali ten ľúbozvučný (vôbec nie lol) jazyk, ale šli sme na KONCERT EDA SHEERANA OMG CHÁPETE TO. Ale k tomu sa ešte dostaneme. Ten sa totiž konal až večer a my sme do Viedne prišli pred obedom, takže sme tam praticky strávili celý deň. Samozrejme, že naše prvé kroky smerovali do Burger Kingu lebo sme nanažrané prasce (to malo byť akože smiešne hahaha. Ale boli sme hladné, no, veď aj vy by ste boli).

A samozrejme tam boli obrovsky obrovské ceny, zlaté Slovensko. A odtiaľ sme sa šli trošku prejsť po centre, popri čom nás zastavila akási neznáma s foťákom, že či si môže "take a photo of you (Alex) and your glasses" a Alex že reku dobre a tak ona aj jej okuliare skončili na internetovej stránke, ktorú nebudem menovať z tých dôvodov, že neviem, či je to Alex po vôli. :D
Tak isto sme zablúdili aj do Práteru (Prátera? Prátra? Prátru?), kde je asi tak sedem (okej, asi dvadsať) kolotočov a z tých sme si vybrali dva, na ktoré sme aj šli. Oba vodné. Prvý úplne super, druhý vyzeral, že bude taká lahoda, fajnota, pohodička, ruky založené a kochanie sa dekoráciami. Ale hovno.


Bolo to totiž dosť podobné tomu predošlému, tiež kabínky do ktorých ste sa posadili a ktoré sa následne spúšťali cez akýsi sťaby tunel s vodou. Akurát že nie, lebo len čo sme sa v kabínke vyviezli vyššie, odkiaľ sme mali fajný výhľad na celý Práter a okolie (Mitchie neskôr poznamenala, že ešte ľutovala, že si nevzala so sebou mobil aby si to mohla odfotiť) a čakali sme, že sa smoothly spustíme dolu, možno na nás padne pár kvapiek vody, čo by nám dobre padlo, keďže bolo neskutočne horúco. No ale lol, nič také sa nestalo samozrejme, lebo tá kabínka či sedačka či vagónik či ako to mám nazvať sa začala neskutočne točiť a keď hovorím neskutočne, tým myslím naozaj neskutočne a dokonca ešte viac. Každú chvíľu som si myslela, že vyletím odtiaľ von, ani som sa nepozerala nikde inde, len na svoje ruky zvierajúce tú rúrku predomnou, aby som nevypadla ty kokos. A takí dvaja čo sedeli v tej kabínke s nami, chlapec a dievča, sa dokonca v jednej chvíli ani nedržali a to keď som videla omg, nechápem. A pritom to bola tak nevinne vyzerajúca atrakcia, akási vodná dráha s kamzíkmi a neviemčím po stranách, no to isto. Otrasené po tomto zážitku sme sa ešte chvíľu prechádzali po parku, ja ako správny creeper som sa zastavila pri každom strašidelnom dome, aby som si ho mohla odfotiť (lebo som aj spránvy turista predsa) a potom sme sa vybrali späť do centra.

Kde sme si sadli do Štarbaksu, ako sa povie po nemecky (neviem, či sa to tak naozaj povie, asi skôr nie, ale včera som to nevedela nazvať inak). A tam sme pokorne čakali, kým padne pokročilá hodina, aby sme už konečne mohli ísť na toho prekliateho Eda Sheerana, ale nakoniec sme sa aj tak museli ešte chvíľu túlať po meste a sedieť pred Štéfanspľacom, pretože furt sme mali času jako husa klasu a nechcelo sa nám pred arénou čakať tristo rokov. A nakoniec sme k tej aréne došli asi hodinu aj pár minút pred otvorením a tak si vravíme, že veru sme tam mali ísť aj skôr, lebo tam už samozrejme bolo nakopených osemstopäťdesiatmiliónov fanúšičiek a štyria fanúšici (teraz vôbec nepreháňam, naozaj to vyzeralo tak, že boli tie pohlavia v takomto pomere :D), pričom to tiež vyzeralo, že s Alex patríme medzi takých 10 ľudí, čo už nie sú v teen rokoch a všetko ostatné bolo mladšie. (Ale nakoniec, keď už sme boli v aréne, sa to akosi pomenilo, čo doteraz nechápem, ale zrazu tam bolo menej teen fanúšičiek a viac aj takých starších, takže predsa len Ed nie je určený len pre demografiu 13-17, vďakabohu). Ale teraz predbieham, lebo ešte predtým, než nás pustili do arény, ešte keď sme stáli pred ňou a čakali, až nám všetci tí Milovia (interný džouk, nevadí, Milovia sú, respektíve boli, všetci tí týpci zo staff-u) otvoria bránu a pustia nás dnu, jeden z Milov, ejkejej náš Milo, ako mu neskôr prischlo, nám obom zlomil srdce svojou sexotou.

Náš Milo totiž, ako sme neskôr usúdili, nebol chlap, na ktorom by sme si šli oči vyočiť, keby okolo nás prešiel na ulici, ale keď sme ho tam videli stáť s vrecom, do ktorého zbieral plastové fľaše (ktoré si na koncert so sebou vziať nemôžete, čo keby ste to náhodou chceli hodiť po Edovi?) s jeho vyholenou hlavou a tetovaniami a vypracovaným svalom a v tielku a s pírsingami v spodnej pere a nebezpečným výrazom, tak sme usúdili, že to je muž pre nás. A, keďže už bolo spomenuté, že tam bolo asi tristo miliónov ľudí a všetci sa tlačili jeden na druhého, aby sa čo najskôr dostali dnu, kde ostatní Milovia nechávali prejsť asi jedného človeka za desať rokov, proste strašne pomaly to išlo. Jednému dievčaťu za nami prišlo zle a hneď začali ľudia okolo nej mávať na Mila, toho nášho sexy potetovaného, a kričať, že potrebujú pomoc a blabla. A Milo samozrejme bez váhania vtrhol do davu a kričal "Achtung, achtung!" svojim sexy hlbokým hlasom, ktorý si moc nepamätám ale isto bol sexy, rovnako ako Milo. Potom to dievča odtiahol kamsi nabok (aj sme neskôr chvíľu polemizovali, čo s ňou urobil a ľutovali sme, že sme sa netvárili, že aj nám je zle, veď kto by nechcel takého záchrancu ako je Milo? Ja vám poviem. Všetci by chceli. Každopádne, keď sme sa konečne prepchali cez bránu, museli sme ešte prejsť kontrolou ďalších Milov, pričom všetci vyzerali, akoby boli členovia Neohrozenosti s tunelmi a pírsingami a tetovaniami a vyholenými či farebnými vlasmi. Možno to bolo tým prostredím, veď celá tá aréna vyzerala, že sa tam vyrába crystal meth alebo čo, taká tehlová a posprejovaná. Milovia mi pri prehliadke vzali dáždnik, lebo čo keby som náhodou aj ten chcela hodiť do Eda no a potom sme už konečne boli dnu.


A hoci to Alex opisuje, akoby to bola opustená továreň, podľa mňa to tam vyzeralo super, trošku undergroundovo, ale v dobrom. Mne sa aréna páčila veľmi, a hlavne nemala nejakú obrovskú kapacitu, čo bolo skvelé, lebo vďakabohu to nebolo ako nejaký koncert 1D, kde by sa tislo 100tisíc ľudí a všetci ziapali, že chcú Harryho D a snažili sa ho zaujať, toto bol proste len session s úžasnými muzikantami s pohodovou atmosférou (samozrejme to kričanie nesmelo chýbať, bez neho by to snáď ani nebol koncert) a sexy Edom. Oh ale to, že bola taká malá tá aréna, malo aj nevýhodu, že keď som nám šla s Alex kúpiť hranolky, musela som prejsť cez to mravenisko ľudí natlačených jeden na druhom, div že som nepostúpala po rukách každému druhému, čo sedel na zemi a nepotkla sa zotrinásťkrát na všetkých tých vystretých a skrútených nohách. Ale zase ďalšia dobrá vec na tom, že bola taká malá je, že keď som stála v rade na hranolky, dvakrát okolo mňa prešiel sexy Neohrozený Milo aj so svojimi pírsingami a tetovaniami a výškou až do nebies a svalmi. No proste celý Milo.
Anyways, poďme ďalej. Predskokani. Prvý bol super. Ryan Keen sa volal, bol to spevák s gitarou, úžasnými skillsami a bubeníkom, ktorý hral bez paličiek, len rukami trieskal do bubnov a isto ho museli fest bolieť, ale čo by neobetoval pre dobrú hudbu, že. Každopádne tu a tu máte ukážky Ryanových pesničiek (a tiež tu, lebo to je music video a tam uvidíte ako sa trošku podobá na Justina Timberlaka), lebo je naozaj skvelý, a trošku vyzeral ako Justin Timberlake, ale nespieva ako Justin Timberlake, a po každej pesničke nám vravel danke šon danke šon a usmieval sa ako najšťastnejší trtko na svete a bol úplne najrozkošnejší, až som si ho musela lajknúť na Fadzbúku, taký bol úžasný.

A ten bubeník bol tiež skvelý, to mám potrebu ešte raz dodať lebo bubeníci sú často underappreciated. A volal sa Leeroy, lol, alebo teda neviem presne ako sa to píše, ale tak nejako sa to vyslovovalo. Potom sa Ryan ešte opýtal, či môže "take a picture of you guys" a aw úplne bol zlatý a potom ju postol na svoj facebook a bol skvelý celý proste. Potom šiel predskokan číslo dva ej kej ej nejaká kapela, ktorej názov si ani za svet nemôžem zapamätať... Saint Raymond, áno, už som si to našla. Tí neboli až takí breathtaking, boli trochu viac hluční, ale zase mi to prišla taká typická hudba na takýto druh akcie, kde ľudia postávajú s pivom a dupkajú si do rytmu a pár týpkov sa blázni vpredu v prvej rade. A doteraz netuším, v akom jazyku boli ich texty lol, teda podľa všetkého po anglicky ale každý jeden song obsahoval nejaké jé jé jé či o-ou či čo to bolo. No a potom trvalo hádam stopäťdesiat rokov, kým si oni odniesli všetky svoje zvukové záležitosti a kým nejaký týpek s copom doniesol Edove dva mikrofóny a nazvučil mu gitary a všetky tieto záležitosti no a potom už prišiel Ed a omg.

Špinavé miesta

18. července 2014 v 19:48 | Alex & Mitchie |  One-shots
Autor: Alex & Mitchie
Námet: Ed Sheeran
Hlavná postava: Ed Sheeran
Info: Po tom, ako zistí, že mal celý večer špinavé nohavice, pustí sa Ed do zúrivého drhnutia svojho rozkroku. Je však pri činnosti vyrušený, ale trápna situácia ide celkom iným smerom, ako očakával.

Warning 15+

Poznámka: Okej, väčšina z vás vie, že sme boli včera na koncerte Edwarda (článok o našom dni vo Viedni + o koncerte pribudne každú minútu). No a Ed mal na nohaviciach tri biele fľaky, ktoré sme si všimli takmer okamžite, a ktoré síce teoreticky mohli byť od čohokoľvek (majonézy, nejakého jedla), ale tak isto mohli byť aj od toho, že si dobre užil s nejakou ženou... alebo svojou rukou, no judgement. (Alebo tatárskou omáčkou.) Veď aj Ed je len človek. A mali sme z toho trošku zážitok - a tiež inšpiráciu k poviedke. Pôvodne sme o druhej v noci na stanici písali niečo, čo nikam neviedlo, ale potom vo vlaku, o piatej ráno sme si povedali, že kašleme na to, poďme proste napísať len sex. Áno, dobrovoľne sme chceli napísať sex. Vidíte, aký má na nás Ginger (a jeho nohavice) vplyv. A tak vznikla táto oneshotka, opäť podotýkam, že o piatej ráno, (teda vtedy sme začali, skončili sme asi až o dve hodiny neskôr), už takmer po 24-hodinách na nohách, preto ostaňme v tej no judgement zóne prosím, a taktiež to nečítajme, pokiaľ nie sme vekovo kompatibilný. (Ešte stále som nevyspatá, neviem, čo rozprávam). A čo sa názvu poviedky týka, funny story, vlastne ani nie. Možno ste už počuli o knihe Vlhké miesta, nedávno z toho spravili aj film, a to vlastne inšpirovalo názov. Ale nie, nečítali sme to. Ani sa nechystáme. Ani žiadnu inú knihu s podobnou tématikou. :D
P.S. Pre lepšiu vizualizáciu, tu máte video zo včerajšieho koncertu, kde v prvých sekundách celkom zreteľne vidieť, koľko akcie si Sheeran užil.

28. kapitola

16. července 2014 v 11:09 | Alex & Mitchie |  Ako sa nezblázniť
Poznámka: Ďakujeme všetkým, ktorí si naše slová pri poslednej kapitole vzali srdcu a dali si tú námahu napísať nám komentár. Naozaj si vážime každé jedno slovo.
Ďalšia kapitola -> 7 komentárov

The Vamps - Somebody To You ft. Demi Lovato

12. července 2014 v 23:14 | Mitchie |  Songs
Ta to fajnota!

WRITE A STORY WITH US: point of view

11. července 2014 v 21:53 | Alex & Mitchie |  O blogu

Naposledy ste mali možnosť vybrať meno pre hlavnú predstaviteľku, a pri tejto príležitosti to rovno zrekapitulujeme celé.
Hlasovali ste za dystopický/futuristický román, v hlavných úlohách s Harrym Stylesom (prečo zase Harold, prečo?! :D), hlavná hrdinka je bruneta (č. 1 :D) a meno ste jej vybrali Crystal (Meth).

27. kapitola

11. července 2014 v 20:36 | Alex & Mitchie |  Ako sa nezblázniť
Poznámka: Hádam si uvedomujete, ako veľmi nám dala táto kapitola zabrať. Celkom z nás vycicala energiu a chuť do života. :D Ale čo by sme pre vás nespravili, všakže. Tak dúfame, že nám to oplatíte formou miliónov komentárov. ;D

Crescendo - Liam/Harry

10. července 2014 v 23:40 | Mitchie
Stiahla som si Sony Vegas, a hneď som to chcela aj vyskúšať. S pomocou Veronicy a Elis sa mi podarilo zistiť, čo ako funguje a pustila som sa do videa, ktorého myšlienka sa mi páčila v mojej hlave, akurát keď som ju začala realizovať, začala sa uberať trošku iným smerom, ako som chcela, až z toho nakoniec vzišlo... no, toto. Úprimne vám môžem povedať, že na prvých asi 10 sekúnd som hrdá... ale keď sa mi to zrenderovalo a došla som až na koniec videa, chytila som záchvat smiechu. :D No čo, nabudúce to snáď bude lepšie. :D

Ed Sheeran - Give Me Love ft. Demi Lovato (live)

9. července 2014 v 22:53 | Mitchie
DAFUQ IS DIS. To je tak čudné vidieť ich spolu a hoci veľmi nemusím to prevedenie Demi, lebo sa mi nepáči, ako sa snaží byť úplne taká precítená, ale milujem ako ziape na konci tú ukričanú pasáž. Keď som prvý raz počúvala GML, tak ma presne tá časť dosť zaskočila, až som mala husiu kožu a slzy mi tiekli po lícach, a pravda je, že výšky Demi sú totálne dokonalé a proste. Omg. ALE CHÁPETE ED A DEMI SPOLU VIETE SI PREDSTAVIT AKO SA ASI CÍTIM OMG SKAPEM.

Everything you can imagine is real

8. července 2014 v 14:20 | Mitchie
Dnes som si dala tetovanie.
Prišiel mi list zo Škótska o prijatí na školu.
Mám robotu.
O 9 dní uvidím Edwarda Christophera Sheerana.
Harry Styles je stále nezadaný.
Toto bol môj život v skratke. Nechce sa mi písať dlhý článok. Len som vám chcela dať vedieť, že sa mám dobre. Zatiaľ.
Mitchie

Design 2.6

7. července 2014 v 22:34 | Alex |  Designy
Najsuper design s naším milovaným Edom (s ktorým budeme dýchať ten istý vzduch už o necelých 10 dní) nám urobil David Hasselhof. Nie, to je vtip predsa, urobila ho Elwie a je najsamviac božský a vy si určite myslíte to isté, tak to pekne napíšte do komentára, nech sa Elwie poteší! Lebo my sa tešíme.

26. kapitola

6. července 2014 v 21:18 | Alex & Mitchie |  Ako sa nezblázniť

strc-sa: Behind The Scenes

2. července 2014 v 21:43 | Alex |  Milex píšu
V mojom starom počítači som dnes zablúdila do histórie icq (ktorá sa tam datuje asi od roku 2009 alebo tak, crazy) a pozerala som si naše staré správy s Mitchie a vtedy mi napadlo, že niekde tam by sa mala nachádzať aj konverzácia, ktorá stála na počiatku tohto blogu. A veruže som ju našla a dobre som sa pobavila, tak mi napadlo, že sa podelím aj s vami. :D Mali sme tu už Behind The Scenes k ASN, OTR, tomu, ako sme sa my dve vlastne spoznali a tentokrát sa môžete dozvedieť viac o tom, ako sme prišli k takému úžasnému url pre náš blog, ako je strč-sa (na ktorom sa ešte aj dnes smejeme, mimochodom). Teda ak vás to zaujíma, samozrejme. K rozhodnutiu, že si založíme nový blog, sme prišli potom ako sme si dali prestávku od demi-sel, čo bol náš prvý spoločný blog, ak by ste nevedeli, a dovoľujem si dodať, že asi aj jeden z najúspešnejších, lebo sme fakt mali veľa návštevníkov a komentárov a fanúšikov a možno to vyznie trošku namyslene, ale bol to fakt kvalitný blog a hrozne nás bavil. No a zistili sme, že ľudia naň neprestali chodiť ani potom, ako sme ohlásili koniec a tak sme si povedali, že sa spoločne vrátime do blogového sveta. A ešte dodám, že dátum konverzácie je 7.3. 2011, čo je aj dňom založenia nášho blogu. Potom, ako sme sa dohodli na adrese, sme ešte strávili ďalších 150 rokov vymýšľaním prezývok, prešli sme hádam všetky možné mená (dokonca sa tam objavili nápady ako Džús či Freddy... odomňa samozrejme lol) a nakoniec sme sa vrátili späť k pôvodným Alex a Mitchie a som aj rada, lebo sme si na ne zvykli a každý nás už pod nimi pozná a neviem si predstaviť, že by sme mali iné (ktovie či by sa Džús alebo Freddy natoľko uchytili, že). V celom článku už rozhovor o zrode strč-sa a musím vás upozorniť na výskyt nadávok, hoci tentokrát sú v najmä v anglickom jazyku. :D


25. kapitola

2. července 2014 v 13:59 | Alex & Mitchie |  Ako sa nezblázniť
Poznámka: Neviem ani, čo iné k tejto časti povedať než: HEYOOOO!